Sprvoti som si myslela, že nevidím dobre. Pri štátnom divadle stáli dvaja mladí ľudia. Vlastne stála len ona, on kľačal. Ona, útle žieňa, veľmi pekné. On, svalnatý mladík, možno nejaký vyhadzovač z baru. Kľačal na oboch nohách na mokrej zemi a bolo mu to jedno. Ja som šla rovno, snažila som sa nepozerať, bolo to príliš intímne. Oproti kráčala akási tetuška a vraví mi: "Vidíte, vyznáva jej lásku?" Usmiala som sa na ňu, áno, asi áno. O pár metrov sa mi prihovoril starší pán v klobúku: "Čo jej asi vyviedol, čo poviete?" Neviem, možno prišiel neskoro na rande?
Trvalo to asi minútu. Všetci sme sa rozišli a keď som sa otočila späť, videla som už len, ako obaja odchádzajú. V tej minúte sme všetci zúčastnení zacítili akýsi zvláštny súzvuk, teplo v srdci.
Aké je to zvláštne, myslela som si, že tie hlúpe telenovely to s tou romantikou preháňajú, ale ona existuje! Viem, možno ju o pár dní podvedie a bude po láske. Ale našťastie, mne ostane len tá minúta. Odvtedy však neustále rozmýšľam nad tým, čo prinútilo toho muža, aby kľačal uprostred ulice na mláke.
Takže vy dvaja zaľúbenci, viete vy vôbec, že ste urobili jednú hnusnú zamračenú nedeľu niekomu krajšou?
