Keď som nastúpila do práce, moja trojdetná kolegyňa Zuzka pravidelne pri zvuku akejkoľvek sanitky či policajnej sirény vytáčala telefónne číslo domov, aby skontrolovala, či sú jej pubertálne deti nažive. Ak náhodou nedvíhali, sledovala z okna smer pohybu dotyčného vozidla a nechcite vidieť tú paniku v jej očiach, keď sa tento smer náhodou zhodoval s trajektóriou vedúcou k jej bytu. Vtedy bola schopná zanechať rozpracované plány práce na pracovnom stole a riskovať absenciu len kvôli tomu, aby doma našla "bezbranné" deti sledovať vreštiacu televíziu so sáčkom, v ktorom ešte pred chvíľou boli zemiakové lupienky. Zuzku som v duchu nazvala hysterkou a povedala som si, že ja teda takáto nebudem, keď budem mať deti.
To som ešte netušila, že pánbožko mi o pár rokov k malému rozkošnému a kričiacemu balíčku s ručičkami a nožičkami pribalí ešte bonus navyše. STRACH. Je to blbé, ale je to tak. Strach sa týkal a týka každej situácie a každého veku, so zvyšujúcim počtom detí sa nedelí, ale násobí.
Strach z toho, že:
zrazu prestane dýchať
sa nebudem vedieť oň postarať
sa buchne do rohu stola
vypadne z okna
vypije Okenu
spadne zo schodov
ten kašeľ je predzvesťou zápalu pľúc
bude v škôlke plakať za mamou
mu malý Matúš, Lukáš, Tomáš....bude ubližovať
sa nikdy nenaučí bicyklovať
bude mať nervóznu učiteľku
sa s ním nikto nebude kamarátiť
tá hrča na krku bude niečo vážne
kým som v obchode, podpáli byt
mu bude v tábore smutno
ďalšie katastrofy....
Bývam s deťmi v malom, povedala by som provinčnom mestečku, kde miestne noviny uverejňujú čiernu kroniku s takýmito kriminálnymi prípadmi.
"Dvaja maloletí (15 a 14) v nedeľu večer nasprejovali staničný bufet, pričom mali v krvi 1,0 promile alkoholu. Víno im podal zamestnanec pohostinstva Lampáreň, ktorému bola uložená bloková pokuta."
"Hliadka nachytala párik milencov pri obnažovaní sa v mestskom parku."
"17-ročný mládenec bez vedomia rodičov použil motorové vozidlo, ktoré patrilo jeho otcovi a skončil v priekope."
Keď sa tu stane vražda, zvyčajne ide o bratovražednú pomstu, keďže jednému zo súrodencov zanechal otec v záveti o dva páry ponožiek navyše. Jednoducho, ide o pomerne pokojné mestečko. Napriek tomu nedokážem nechať svoje deti na ulici bez dozoru a od ich útleho detstva som absolvovala kompletnú zostavu pieskovo-preliezkovo-hojdačkových radostí spolu s nimi.
Teraz ma vážne okolnosti nútia presťahovať sa do hlavného mesta. Ešte tam ani nie som a už sa na mňa valia to všetkých strán hrôzostrašné zvesti (akoby tie moje strachy ešte nestačili).
Vraj som sa zbláznila, lebo všetci z Bratislavy naopak utekajú. Vraj tam bežne deti na ulici napchávajú drogoví díleri pochybnými cukríkmi. Vraj už v škôlkach rastú malí šikanovači a deň bez natrhnutého ucha sa takému grázlikovi ani neráta. Vraj v školách vládnu malí prominentní hajzlíci, ktorí sa odvolávajú na to, že otec/matka je poslanec/umelec/mafián/najbohatší človek na svete. Vraj v istom obchodnom centre matku okradli o dieťa, kým si prezerala výklad a našli ho nadopované tabletkami na záchode. Vraj musíš mať veľké šťastie, aby tvoje slušne vychované dietko nezblbli feťáci, gambléri, pasáci, jehovisti a ktovie kto ešte. Podobné katastrofy vyliezajú z úst mojich známych ako šváby.
Pozerám sa na svoje spiace poklady a spomeniem si na slová mojej priateľky. Chce to vraj len dve veci: VEĽA LÁSKY a ČAS NA DETI. Zdá sa mi to príliš jednoduché, ale možno to funguje. Musím tomu veriť, lebo inak by som zošalela od toho blbého materinského strachu. Počkajte.....húka sanitka...