Aj by som plakala, viem, že to vždy pomôže, lenže ako? V stojane, z ktorého mi zase vypadlo pár plastových obalov (najradšej by som ho vyhodila do koša), hľadám nejaký strašne smutný film...keď je mizerne mne, nech bude aj iným...po minúte hľadania ma aj to prejde, ani to ma nebaví.
Sadnem teda na autobus, idem sa bezcieľne túlať po nejakom strašne komerčnom nákupnom centre...pozerám po uponáhľanej zmeske ľudí, hľadím tupo do drahých výkladov, keď sa spamätám...čo tu vlastne hľadám...trochu veselosti? Tu?
Pustím sa do prechádzky...čerstvý vzduch vraj pomáha, pri najbližšej lavičke sa spustím na zadok...a stále nič...mizéria nemizne. Je mi jedno, že som si dnes nenakreslila oči a ústa...aj tak je to jedno. Keby som aspoň vedela, čo mi vlastne chýba...nič...kurnik, tak čo sa deje?
Doplazím sa domov, v diaľke počuť zvony, je poludnie. Zvalím sa do postele, možno mi pomôže spánok. Figu borovú, je mi horšie, keď vstanem, už mi nie je len mizerne, ale extra mizerne. Otvorím okno a dívam sa veterné vrtule v diaľke.. tie sa majú, krútia sa, nič im nechýba, možno občas vietor...
Ja viem, že to prejde. Vždy to prešlo. Stačí to len prežiť. V pude sebazáchovy pustím do sveta pár písaných slov... JE MI MIZERNE :(
...vtedy sa ozve telefón... poď so mnou do kina... blázonko, čo si sa skôr neozvala...
Tak, a je to. Mizéria odcestovala na dlhú služobnú cestu. Vráti sa, ale dovtedy si to užijem aj bez nej. Tak jej treba, potvore jednej mizernej...
