Keď tí dvaja vošli na ľad, netušila som, kto sú. Prvé minúty sa akoby nič nedialo...ale tá hudba ma očarila ihneď. Nikdy predtým som ju nepočula, ale bola to láska na prvý pohľad, teda vlastne posluch. Necelých päť minút tanca...myslím, že ani tí ľudia okolo skoro nedýchali, neodvážili sa ani tlieskať...
Muž a žena...toľko vášne a lásky som už odvtedy na ľade nevidela...
Dostali vtedy od porotcov deväť šestiek, hoci ich tanec zbúral všetky dovtedajšie pravidlá a klišé, ignorovali pravidlá a tým ich aj sami vytvorili. Odvtedy sú slávni, Jayne Torvill a Christopher Dean. Odvtedy mám na čestnom mieste môjho neba aj Ravelovo Bolero.
Dnes som si tú úžasnú chvíľu vychutnala po pár rokoch znovu...a naozaj to funguje doteraz...sekundu po ich "smrti na ľade" ovládli moje telo zimomriavky...akoby to bolo opäť prvý raz.
Maurice Ravel určite v roku 1928 ani len netušil, čo spôsobí touto pôvodne cvičnou skladbou. Sám ju podceňoval a neprikladal jej nejaký význam. Keby len tušil, že bude v ľuďoch vyvolávať emócie aj v 21. storočí... Bolero je geniálne jednoduché, opakuje sa v ňom stále tá istá melódia. Začína ako jemný vánok...postupne sa k vánku pridávajú hudobné nástroje...stáva sa z nej osviežujúci vietor...končí ako hurikán zvukov... Keď ma po ťažkom dni bolí hlava, zvyknem si sadnúť do hojdacieho kresla, zavriem oči a pustím si jej asi 15-minútovú verziu. Avšak aj táto kratšia verzia, ktorú som objavila na internete, je veľmi vydarená a opäť niečím iná. Skúste ju ochutnať spolu so mnou...
Veľmi zaujímavé gitarové Bolero v podaní pána Kotaro Oshio...
Táto avantgardná verzia ma celkom pobavila...smiech tiež lieči hlavybôľ...
Nuž, toto "Prvé geneticky modifikované kvarteto" sa asi vo svete nestratí...:)
