Nikomu to nepovedz!
Nepovedz škôlkárskej pani učiteľke, že tvoj syn sa v noci zase pocikal.
Nepovedz matke, že tá blúzka, ktorú ti dala, je otrasná.
Nepovedz mužovi, čo mu kúpila dcéra pod stromček.
Nepovedz susede, že na jej ruže v záhrade spadla naša lopta.
Nepovedz rodičom svojej osemnásťročnej žiačky, že si ju načapala strašne opitú na školskom výlete.
Nepovedz nadriadenému, že kolegyňa odišla na nákup, lebo dostali perfektné topánky.
Nepovedz kamarátovi zo školy, že jeho manželka a tvoja priateľka nie je na služobnej ceste, ale s práve pije s milencom vo vírivke šampanské.
Nepovedz synovi, že jeho otec nemôže ísť s nami do zoologickej, lebo práve letí s frajerkou do Egypta.
Nepovedz otcovi, že ten nádor, čo mu operovali, bol zhubný a že nevedia, či to vybrali všetko.
Nepovedz dcére pred maturitnou skúškou, že jej starý otec leží v nemocnici a že možno nedožije do rána.
Nepovedz babke, že si nevolila toho pravého.
Nepovedz...
A ja držím. Ide rozdrapiť, ale držím. Viem, že niekedy je dobré nevedieť.
Najhoršie tajomstvo je to, ktoré vieš len ty sám.
Musíš sa usmievať, hoci sa ti chce plakať, musíš plakať, hoci ti je do smiechu, musíš vravieť áno, hoci by si chcel vykríknuť nie! Aj naopak...
Prečo vlastne? Kvôli hanbe? Strachu? Bolesti? Aby si neublížil?
Keď ho povieš prvému človeku, trasie sa ti hlas. Po chvíli zistíš, že je to vlastne celkom ľahké a uvoľňujúce. Rozprávaš, nedá sa to zastaviť, slová idú z teba ako pretrhnutá voda na hrádzi. Nepočúvaš druhého, ktorému si naložil tajomstvo na plecia, len vyplavuješ zo seba tlak. Je to krásne. Je to fajn. Takmer eufória rozkoše... a potom únava, mať tajomstvo je ťažká robota.
Aj pri druhom to ide ťažko. Nie je to už taký výbuch lávy, ale cítiš, že si ťažobu zase rozdelil. Rozprávaš to isté druhýkrát, ukladáš slová, ktoré už poznáš do pekných súvetí a tváriš sa, že je všetko v poriadku, že si to zvládol.
Keď to vravíš piaty, šiesty raz, začne ti to liezť na nervy. Už ťa to nebaví, otravuje ťa to. Zisťuješ, že rozdelenie tajomstva nepomáha, že si s tým tak či tak musíš poradiť sám. Je to však ľahší náklad ako predtým. Nemusíš vravieť áno, keď túžiš kričať nie, jednoducho kričíš, čo chceš. Máš na to nárok. Smeješ sa, plačeš, aj na to máš nárok.
Poznám aj krásne tajomstvá.
Tajomstvo prírody, ktorá ti nadelí syna či dcéru... alebo oboje.
Tajomstvo zaľúbených, ktorí prišli na to, že ich šteklí na tom istom mieste nad žalúdkom.
Tajomstvo detí, ktoré chystajú rodičom prekvapenie.
Prečo hovorím o tajomstve? To je moje malé tajomstvo... :o)
