V šiestich rokoch mi poradili, aby som vyberala najprv tie, ktoré majú jednu stranu hladkú. Niektoré krajné časti začali zrazu zapadať k sebe. Väčšinou dvojice, občas trojica. Párkrát sa mi stalo, že som spojila dva kusy a o pár mesiacov som zistila, že sa k sebe nehodia. Bolo mi to ľúto, tak som si na ne zvykla... no nepatrili tam, muselo to byť. Triedenie som dokončila niekedy okolo štrnásteho či pätnásteho roku života a po ďalších šiestich rokoch som dokončila rám. Teraz sa už s veľkosťou a tvarom puzzle nedalo urobiť nič, bol daný.
Vtedy som zistila, že mi je stôl primalý. Našla som si teda vlastnú väčšiu dosku, patrila len mne a tak som začala sťahovať. Niektoré dieliky padali na zem a ja som nemala čas ich dvíhať, taká som bola zaujatá správnym presunutím poskladanej časti. Vravela som si, že ich potom nájdem tam, kde padli (ako som mohla vtedy tušiť, že ich niekto zametie?)...
Odvtedy skladám vnútornú časť. Tú vonkajšiu už veľmi dobré poznám, a hoci nie je dokonale rovná, stále drží pokope. Dlho som si myslela, že teraz to bude malina, tých pár kúskov predsa zvládnem, som predsa veľká a všetko viem. Pravdupovediac, už ma to i nudilo. Príliš som sa zamyslela a nevšimla som si, že ktosi prišiel a puzzle mi rozhádzal. Dva roky som hľadala vinníka... vypočúvala som vietor, či nezafúkal trochu prudšie... obviňovala som vodu, že si našla cestu práve cez môj stôl... bola by som dokonca predvolala na výsluch i oheň... vtedy som zbadala, že ten ľavý kraj skladačky stačí len trochu poposúvať. Viete, čo som zbadala? Obrázok! Nie celý, ale predsa len sa na ňom dajú rozoznať obrysy hotového diela. Nie, nie je to všetko, chýba mi ešte veľmi veľký kus. Ale zrazu to ide naozaj ľahšie. Viem totiž, kde je hlava a kde srdce. Možno ešte budem hľadať drobné detaily, ale pomáha mi aj náhoda (niektorí tomu hovoria šťastie).
A tak každý deň poctivo skladám. Nedarí sa mi položiť dielik zakaždým na správne miesto, ale samotné hľadanie ma začalo nesmierne baviť. Keď mám vydarený deň, chytím malý kúsok puzzle a ani ho nemusím otáčať, zapadne krásne na svoje miesto. Vtedy sa ním kochám a žasnem, prečo tam neleží už dávno, veď to bolo predsa jasné. S inými dielikmi je to ťažšie, ohrievam ich v prstoch a mám pocit, že tu niekde musia patriť, tá farba je mi taká povedomá. Otáčam, krútim a posúvam a vtedy to sadne. Minule som sa začala obzerať po zemi, či predsa len nenájdem nejaký stratený z obdobia veľkého sťahovania. A viete čo? Naozaj som ich pár našla... tak mi chýbali. Konečne zaplátali tú dieru, ktorá tam pri srdci zívala.
Prišla som i na to, že niektoré časti sú navyše, akoby z iného puzzle. Asi ich tam nechal ten, čo mi moju skladačku onehdy rozhádzal. Neviem, čo s nimi, ale do môjho obrázka sa nehodia. Trčali by von, zaberali by miesto iným kúsočkom, ktoré ešte čakajú. Zatiaľ ich nechám na stole, ale keď nájdem tie pravé, nemilosrdne ich vyhodím. Nie preto, žeby som ich nemala rada, chvíľu predsa do puzzle patrili, ale chýbali by niekomu inému.
Tak... zdá sa mi, akoby som bola niekde v polovici skladania. Ak to ten môj stôl ešte chvíľu vydrží bez toho, aby mu spráchniveli nohy (červotoče sú všade na svete), budem to skúšať. Možno ani nechcem, aby to bolo skoro hotové, pretože skladanie je zábavnejšie. Hotové puzzle je vlastne veľmi smutné. Nedá sa s ním nič, je vám ľúto ho rozobrať, lebo ste sa nad ním dlho trápili a tak sa potešíte, ak si ho niekto blízky dá na stenu. Vy ho už nevidíte, ale viete, že vaše deti sa na neho občas pozrú a povedia si, že je sakra krásne.
Venované všetkým poskladaným i neposkladaným kúskom...
