Zvláštne na tom bolo, že škola vlastnila presne dva počítače - vraveli sme im nežne Sinklér a Komodór alias Diďo.
Boli zamknuté v riaditeľni nežne prikryté bielou dečkou, ktorú po večeroch uštrikovala starostlivá teta upratovačka. Občas nás zaviedli na exkurziu k týmto exponátom, ukázali nám, toť tohto televízora sa neopovážte dotýkať a my, šťastní, že nám hodina tak radostne ubieha, odšuchtali sme sa späť do učebne k našim algoritmom.
Algoritmy som mala sťaby obdivovateľ výtvarného umenia celkom rada. Maľovali sme nádherné štvorce, kosoštvorce, ba i elipsy. Dennodenne sme riešili problémy typu "Ako uvariť praženicu". Bojovali sme s čiarami a šípkami, vytáčali sme ich sprava, ba niekedy i sprava, nestačil nám papier veľkosti A4 a tak sme lepili dva dokopy, len aby sme záhadu praženice dostali na svetlo božie. Zhruba po piatich vyučovacích hodinách sme mohli vykríknuť ako Mišo Hudák: Máme výsledky!
Potom prišiel náš drahý Fortran 77. Tvárili sme sa úžasne programátorsky, keď sme súputníkom strojárom a pisárom vysvetľovali, že každá zátvorka, každá medzierka a bodka má svoj význam a postavenie. Uvariť praženicu pomocou príkazov na troch stranách veľkého zošita nevie veru hocikto. Potom však prišiel na psa mráz - poslali nás na dvojtýždňovú prax k ozajstnému počítaču. Ja som skončila v Pozemných stavbách (pán boh im daj večnú slávu, ďakujeme im najmä za Luník 9). Prišli sme v pondelok, pod pazuchou dôležitá úloha, ktorú bolo načim naprogramovať. V utorok nám ukázali ich počítač. Obliekli nás do bielych plášťov, na nohy nám natiahli igelitové návleky, zakázali nám dýchať a vošli sme "tam". V tajomnej klimatizovanej miestnosti dominovala veľká skriňa (neskôr sme ju nežne volali Šarpík). Skriňa pískala, blikala, hučala a šumela ako mimozemšťan. Na povrchu sa točili akési kotúče, ktoré občas prišiel vymeniť podobne zamaskovaný ujo. Ukázali nám dva otvory - tu budeme strkať vaše dierne štítky a tam bude vychádzať výsledok. No dobre.
V piatok sme si slávnostne dali nadierovať naše kartičky, vlastne štítky a pásky.
Ešte v ten deň splynuli v jedno so Šarpíkom a slastne tancovali v orgastickom spojení celý víkend. V pondelok skriňa vypľula desaťstranový výpis na perforovanom papieri....ERROR61...ERROR43...ERROR55....ERROR09...ERROR17... (pri pomyslení na toto slovo mávam dodnes žihľavku). Kto mal menej ako 50 errorov, bol bifľoš. Celý pondelok sme teda opravovali chyby. Večer sme Šarpíkovi dopriali orgazmus zas.
V utorok bolo errorov o polovicu menej.
V stredu už iba dvacka.
Vo štvrtok som trošku hysterčila, stále som nevedela, čo s tými poslednými štyrmi errormi.
V piatok som prišla, videla (výpis) a zvíťazila. Naposledy som pobozkala otvor v skrini a doteraz dúfam, že mu zvýšená vlhkosť môjho dychu nespôsobila vážnejšiu poruchu, ktorá by socialistické hospodárstvo obrala o nejakých dvestotisíc Kčs.
V maturitnom ročníku naša pokroková škola dostala asi desať nových počítačov, určených pre ľud - drahé péemdéčka osemdesiatpäťky. Žiadne diery v kartičkách, žiadne errory, na scéne sa zjavili magnetofónové kazety. Boli také tie obyčajné emgetonky, ktoré pubertálna mlaď strkala do kazeťáku.
Naučili nás Basic. vyzeralo to takto - strčíš do počítača kazetu a na displeji počítaš čísla. Napríklad program na nájdenie priemerného čísla som mala nahratý medzi 56 a 95, stačilo len pretočiť pásku a bolo. Je fakt, že na kalkulačke sme mali výsledok rýchlejšie, ale to nám nebránilo v rozmachu programovacej inteligencie. Píííííísk - takto sa ozývala kazeta v prípade, ak ju súrodenec nedopatrením prehral nádejnej frajerke v domnení, že jej do ušká zahrá nejaké sladké kantilény (jeho odvtedy bývalá frajerka je doteraz trochu nahluchlá).
Na vysokej škole som spoznala pani disketu päťaštvrťpalcovú. Vyžadovala špeciálne zaobchádzanie, kázali neohýbať, nenamáčať, nežmýkať a nehádzať do ohňa. Smrteľne nebezpečné bolo dotýkať sa strašne čierneho oválneho otvoru na povrchu - vtedy nepomohlo ani prelepenie malej dierky na okraji disketky lepiacou páskou. Ten, kto mal zazobaného otecka, mohol si dovoliť disketu triapolpalcovú. Ohnúť sa skoro nedala, otvor nám pre istotu schovali za plech a namiesto lepiacej pásky mala taký malý otvorček. ("Prečo mi to sakra nejde, tá disketa je asi pokazená, či čo. A prešťukla si ten dzindzik? Aký dzindzik? No tu, pri tom štvorčeku..."). Čo som sa jej nastrkala do disketovej mechaniky ... ona sa mi za to odvďačila slabučkým "cvak". Vzdávam jej česť a slávu, lebo aj tá už po dlhej službe ľudstvu skončila v prepadlisku dejín.
Po osemdesiatom deviatom sa jeden spolužiak vybral do Viedne na Cofax a vyhral tam počítač. Celý intrák si chodil obzerať ten zázrak, čo mal pamäť neuveriteľných 40 megabajtov!!! Po známosti sme my, vybraní kamaráti, chodievali na ňom hrávať Princa, CDmana a Lemmingsov. Trpaslíci, ktorí búrali steny, kopali jamy, stavali schody a s potešením vybuchovali, navždy zanechali stopu v mojom mladom živote.
Potom som sa zamestnala na strednej škole. Spýtali sa ma - milá zlatá, vieš zapnúť počítač? Nuž, súc slušne vychovaná, povedala som pravdu, že viem. Budeš učiť informatiku! Tak som učila, ako som vedela. Emesdos bol môj otec, Téšesťstodvojka moja matka. Chcel si niečo uložiť na disketu? Stačí napísať príkaz na dva riadky. Aké jednoduché! Nevieš, čo v tom počítači vlastne máš? Napíš DIR. Vybehol vám tam na mňa zoznam slov, ktoré som ani nestihla prečítať. Zachránil ma Norton, to už som dačo videla. Pri jednom počítači sedela tlupa 3-4 študentov, ktorí väčšinu problémov riešili stlačením kláves CTRL, ALT a DEL. Myši behali len po zemi a o internete nikto nikdy nepočul.
Potom prišli okná, CD rómovia, úesbé kľúče, ale to už poznáte...
A na záver večne slová majstra Satinského:
"Chcel by som kúpiť nejaký počítač.."
"A chcete to s vindósama alebo bez vindósú?"
