Politici sa v predchádzajúcich mesiacoch snažili diplomatickou cestou odvrátiť konflikt na Ukrajine, ale Rusko si vybralo cestu vojny. Stali sme sa svedkami úplne neobhájiteľného a ničím nepodloženého a nevyprovokovaného aktu agresie zo strany Ruska voči Ukrajine.
Dnešné ráno ukázalo, že najčernejší scenár, pred ktorým mnohí varovali, sa naplnil, a hoci sme si mnohí nechceli túto skutočnosť, túto možnosť vôbec pripustiť, tak je bohužiaľ dnes realita.
Ruská federácia pod vedením Vladimíra Putina vojensky napadla Ukrajinu, suverénnu a demokratickú krajinu, ktorá sa rozhodla ísť vlastnou cestou, mimo sféru záujmov Ruska.
Rusko pošliapava princípy európskej bezpečnostnej architektúry, medzinárodného práva a mierového spolužitia. Po rokoch pracne budovanej stability v Európe Rusko opäť prináša do Európy vojnu, chaos a utrpenie, utrpenie nielen pre nespočetne nevinných Ukrajincov, ale aj svojim občanom a ďalším Európanom.
Koľko "plastových vriec" budú "vítať" bezmocné matky na oboch stranách?
Keď som bol pred rokom v Kyjeve a cestoval po Ukrajine tak som prechádzal po mestách s tradičnými panelákmi, ale aj peknými štvrťami rodinných domov. Normálne mestá, obyčajní ľudia. Krajina ako my. Rodiny, deti, slobodní občania. Dnes je vo vojne.
Dnes, keď sme sa na Slovensku zobudili, sme sa stali obeťami otázok našich detí, či bude vojna. A to je vec, ktorú sme v našich životoch, v našich zemepisných šírkach nezažili.
Žijeme na Slovensku a preto môžeme hovoriť: Nie, nie, tu vojna nebude, to nedopustíme, to sa nestane.
Ale tí, ktorí sa zobudili ráno na Ukrajine, tak svojim deťom museli vysvetliť, že vojna je a že sú v ohrození ich rodiny, ich bezpečia, ich holý život, ich majetok, že možno bude nutné sa zdvihnúť a vydať sa niekam na cestu, niekam do neznáma. Do neistoty. Preč od starých rodičov, preč od priateľov, preč od škôlky, od školy, od bežných detských radostí...
Tá situácia je nepredstaviteľná pre našu generáciu, ale pre generáciu našich starých rodičov to bola realita. Oni vojnu spoznali. My by sme mali myslieť na to, že sme krajina, ktorú stretli v minulom storočí dve krvavé totality, krajina, ktorá bola samozrejme súčasťou dvoch krvavých svetových vojen. Že tá vojna i naším územím prechádzala, že mala svoje obete materiálne, ale predovšetkým obete na životoch, na ľudskom zdraví.
A práve krajina, ktorá má takú bezprostrednú historickú skúsenosť, a koniec koncov nie tak dávnu, z roku 1968, kedy nám sem vtrhli tanky, ktoré tu dočasne ostali viac ako dvadsať rokov, tak my by sme mali byť prvými, kto ponúkne pomoc. My by sme mali byť prvými, kto chápe tú strašnú realitu, do ktorej sa dnes ukrajinský národ zobudil.
Zároveň si treba povedať, že my v tejto chvíli sme v tej vojne vlastne tiež. Sme vo vojne s dezinformáciami, s tým, že sa akoby v tej dnešnej divnej dobe bojíme označiť veci pravými menami. Nebojme sa!
Zažívame v priamom prenose manipulácie s informáciami, dezinformácie a umelé dôvody agresie, ktoré si vytvoril ruský bezpečnostný aparát, aby tak odôvodnil svoje kroky na Ukrajine. Takto falošne vytvorené dôvody nemôžu v žiadnom prípade ospravedlniť ruskú inváziu.
Je čas sa vzdať populizmu. Je čas prestať len byť znepokojený. Je čas sa jednoznačne zaradiť.
Je čas zasiahnuť proti šíriacim sa hoaxom. Proti dezinformáciám. Je čas viesť diskusiu o sociálnych médiách a ich zodpovednosti za šírenie týchto dezinformácii a hoaxov.
Tu ide o pravdu. A tá nie je - ako sa snažia niektorí politici povedať - niečo medzi tým. Pravda je v tomto len jedna.
Po 77 rokoch sme vo vojne. Nie, vo vojne nie je len Ukrajina.
Je tu vojna - demokracie voči diktatúre. Vojna hoaxov a dezinformácii voči pravde.
Vojna, a to treba povedať otvorene, bude mať dopad na každého. Aj na nás.
Je čas a treba to otvorene takisto povedať, že EU, predovšetkým kvôli postoju Nemecka, je impotentná vo vzťahu k Rusku. Nemecko, či už to bola kancelárka Merkelová so svojim naivným postojom k Nordstreamu2, ktorý obchádza Ukrajinu aj Slovensko, keď uprednostnila krátkodobé ekonomické záujmy svojej krajiny pred "Churchillovským" geopolitickým strategickým dlhodobým videním sveta, tak súčasným pokračovaním politiky Olafa Scholza.
Treba si uvedomiť, že bežní obyvatelia Ruska sa nedozvedia o nejakom summite EU, o nejakých sankciách, či protestoch v Európskych metropolách... obyvateľa Ruska budú veriť Putinovi, veria, že bojujú proti "nacistickej" Ukrajine, veria správam vo svojich médiách a tie ukazujú pár desiatok obyvateľov Luhanska s ruskými vlajkami.
Rusa môžu zastaviť len Rusi. Len Rusi môžu zmeniť svoj systém. Nikto iný.
Sankcie, ktoré trvajú už roky (8 rokov) za Krym a predchádzajúce agresie mali len malý vplyv na obyčajných Rusov. A tí nemajú chuť sa zamýšľať nad pravdou. Majú svoju pravdu. Pravdu, ktorú jej podávajú ruské nedemokratické média, ktoré sú vo väčšine cenzurované. Ruskí vojaci nechápu, že útočia na demokraciu. Myslia si že idú "pobiť fašistov". Tak odpovedajú tí, čo boli zajatí.
Scenár roku 1968 ako vyšitý.
Zažívame bezprecedentné udalosti, zažívame bezprecedentný akt zo strany Ruska voči Ukrajine a to, čo sa dnes odohráva, a tá dôležitosť, spočíva v tom, že bojujeme ako celé západné medzinárodné spoločenstvo o to, aby boli dodržiavané tie najzákladnejšie práva a princípy, ktoré sme si tu utvorili po druhej svetovej vojne, teda že sa územná integrita štátu, územná celistvosť a jeho suverenita nemení silou.
Na Ukrajine som bol naposledy cez tento víkend. Keď sme prechádzali cez hranice v sobotu, tak nám postarší colník so smútkom v hlase na rozlúčku namiesto pozdravu povedal:
Chlapci choďte, pomáhajte Ukrajine, pomôžete sebe...
Ukrajinci potrebujú zbrane a peniaze.
Sankcie nebudú fungovať okamžite. Zatiaľ boli vždy neúčinné.
Text ukrajinskej hymny, z ktorého v týchto dňoch nielen mrazí:
"Ešte neumrela Ukrajina, ani sláva, ani sloboda. Ešte sa na nás, bratia Ukrajinci, osud usmeje. Zhynú nepriatelia naši ako rosa na slnku. Začneme konečne vládnuť v našej krajine."
