loading...
...
„Ruská špeciálna operácia na Ukrajine sa už zmenila na to, čo sa dá ľahko nazvať treťou svetovou vojnou,“
povedala moderátorka televíznej stanice Rossija-1 Olga Skabejevová.
„Pochopme, že práve teraz bojujeme, ak nie priamo proti NATO, potom proti infraštruktúre aliancie, proti Spojeným štátom. Dvadsaťštyri hodín denne dodávajú zbrane cez železnice, Poľsko,“
pokračovala.
Moderátorka sa tiež vyhranila voči tomu, že ukrajinskú metropolu Kyjev neustále navštevujú zahraniční politickí predstavitelia. Jeden z hostí - ruský poslanec Michail Šeremeť v debate na to nadviazal a povedal, že by vlastne stačilo vybombardovanie tohto mesta. Potom by už ho nikto podľa neho nenavštevoval.
Propaganda, konšpirácie a hoaxy
Ruská invázia na Ukrajinu je prebiehajúci vojenský konflikt, ktorý začal v ranných hodinách 24. februára 2022 inváziou ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu.
Ničím nevyvolaná agresia je pokračovaním eskalácie napätia trvajúceho od začiatku roku 2022 a rozšírením konfliktu na východnej Ukrajine trvajúceho od roku 2014. 21. februára 2022 uznalo Rusko samozvanú Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku, po čom nasledoval vstup ruských ozbrojených síl do oblasti Donbasu a Luhanska na východnej Ukrajine.
Tieto oblasti vyhlásili nezávislosť v roku 2014, keď boli obsadené proruskými separatistami, ktorých údajnú genocídu označil Putin ako postačujúci dôvod (casus belli) na faktické vyhlásenie vojny.
Okolo 06:00 moskovského 24. februára 2022 prezident Vladimir Putin v pred točenom videu ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny“. Zároveň nezabudol na záver dodať:
Teraz pár veľmi vážnych slov pre tých, u koho by mohla vzniknúť chuť miešať sa zvonku do diania. Ktokoľvek bude skúšať nám v tom prekážať a najmä vytvárať pre nás hrozbu, pre našu krajinu a náš národ, nech vie, že odpoveď Ruska bude okamžitá a privedie vás k takým dôsledkom, s akými ste sa ešte nikdy v svojej histórii nestretli.
O niekoľko minút neskôr začali raketové útoky na miestach po celej krajine vrátane blízkosti hlavného mesta Kyjev. Potvrdilo sa, že ruské sily vtrhli na Ukrajinu pri Charkove z Ruska, pri Černobyle z Bieloruska a z Ruskom okupovaného Krymu.
V krajinách ako Slovensko v ten istý deň začala tiež "vojna".
Vojna PRAVDY vs konšpiračné teórie a hoaxy. Vojna PRAVDY vs Propagandy skupiny ľudí, ktorým tá PRAVDA nehrá do politických karát...
Koľko konšpirácii a hoaxov sme od vtedy zaznamenali v internetovom priestore? Koľko slovenských politikov k týmto hoaxom denne prispieva?
Ako je možné, že štát zablokoval od začiatku vojny len 4 stránky na základe špeciálnej úpravy zákona a nepokračuje vymáhaním blokácii facebookovských stránok nezodpovedných - a to minimálne politikov a to nielen pri týchto otázkach?
Propaganda (z lat. propagare – rozširovať) je oddávna súčasť verejnej komunikácie a manipulácie, avšak rozvinula sa predovšetkým v modernej dobe v dôsledku razantného rozmachu informačných technológií. Pojem propaganda vznikol z názvu inštitúcie Svätá kongregácia pre šírenie viery(Sacra congregatio de propaganda fide), ktorú založil v roku 1622 pápež Gregor XV. ako jeden z prostriedkov v zápase s reformáciou a kvôli šíreniu misií.
V súčasnosti pod pojmom propaganda podľa Vybraných kapitol z didaktiky dejepisu rozumieme cieľavedomé, sústavné, zámerné šírenie a odporúčanie myšlienok, názorov s cieľom získať prívržencov, sympatizantov, konzumentov. Sprievodným javom propagandy je často skresľovanie faktov. Propaganda zvykne vytvárať zdanie vyššieho cieľa, využíva ľudské vášne, strach a nenávisť.
Žiaľ pri vojne na Ukrajine sa opakuje sa scenár s COVIDOM, keď obyčajní ľudia sú často pod vplyvom "vlastných internetových influencerov", keď významná časť verejnosti podlieha propagande častokrát dobre skrytej a rôznym konšpiračným teóriám. Ale čudujeme sa?
Popri oficiálnej histórii sa v modernej dobe už od konca 18. storočia publikovali knihy, ktoré prekračovali horizont známych historických poznatkov a prinášali alternatívnu, zaujímavejšiu, emotívnejšiu históriu, postavenú na špekuláciách, fantázii a bez prácneho overovania zdrojov.
Jednu z prvých kníh takéhoto charakteru vydal Škót John Robison v roku 1797 s názvom Dôkazy o sprisahaní proti náboženstvám a vládam v Európe. Hoci sám bol členom slobodomurárskej lóže, za nebezpečných označil slobodomurárov z kontinentu, medzi ktorých sa vraj tajne infiltrovali členovia spolku iluminátov (vznikol v Bavorsku r. 1776 z iniciatívy Adama Weishaupta, profesora práva a filozofa, ale týmto termínom sa neskôr označovali rôzne skupiny v nemeckých štátoch či vo Francúzsku).
Robison im pripisoval politické vraždy, snahy o rozvrat kresťanskej morálky a celkový úpadok spoločnosti. Vo svojom spise chcel opísať spôsoby, akým sa tajné spolky v Európe usilujú o ovládnutie systému vzdelávania i jednotlivých mocenských inštitúcií.
Do radu takýchto publikácií patria Protokoly sionských mudrcov (1903), ktoré na objednávku cárskej polície spísal ruský novinár a policajný agent Matvej Golovinskij (preukázateľne podľa predlohy pamfletu francúzskeho satirika Mauricea Jolyho s názvom Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieuom – namiereného proti vláde Napoleona III. z roku 1864), ktorý sa zas inšpiroval románom E. Sua Tajomstvá ľudu (1849-1856).
Predsa dodnes majú čitateľov presvedčených o ich autenticite, odhaľujúcej medzinárodné židovské sprisahanie. Prvýkrát boli Protokoly publikované pod názvom „Program Židov na ovládnutie sveta“ v novinách Znamja v Petrohrade.
Úmyselné falšovanie dejín vykonávali v minulosti rôzne skupiny, napr. v mene štátnej, totalitnej, politickej (straníckej), náboženskej ideológie, ale aj tzv. záhadológovia kvôli ekonomickému profitu v oblasti „zábavného priemyslu“.
Závery sú prezentované ako objektívne, t. j. akoby v súlade so všeobecne prijatými normami vedeckého výskumu – ale zároveň zreteľne nedokážu týmto normám vyhovieť, a to aj v dôsledku nesprávneho používania metód a terminológie.
Konšpiračné teórie sa týkajú dôležitých a citlivých sfér spoločenského života, ktoré zároveň predstavujú zdroj skupinového napätia (otázky morálky, náboženstva, politiky, životného prostredia, prírodných katastrof, vojen a pod.).
Do tohto napätia a neistoty prinášajú jednoznačné odhalenia ich príčiny (vinníkov) a budúcich následkov, pôsobia fundovane, a v neposlednej miere väčšinou vytvárajú z reality, na prvý pohľad fádnej a chaotickej, vzrušujúce príbehy. Sú prostriedkom šírenia a obhajovania konkrétnych ideológií.
Jedným z typických znakov propagandy je aj protirečivosť, resp. paradoxy v jej prejavoch, niekedy až pozoruhodne veľké. Historik T. Snyder v jednom interview (6. 7. 2018) na otázku, prečo ľuďom neprekáža, že si súčasná kremeľská (ruská oficiálna) propaganda často protirečí, odpovedal:
„Bolo to vidno napríklad počas invázie na Ukrajine, kde krajne pravicovému táboru hovorili, že Ukrajina je židovská. A ľavicovému publiku tvrdili, že Ukrajina je nacistická. Že sú to protirečivé naratívy, neprekáža, pretože je to ako marketing. Len si vyberú istý marketingový sektor, ktorému servírujú špecifický odkaz. Na tom, že ľudia veria veciam, ktoré nie sú pravdivé a sú protirečivé, nezáleží. Dôležité je, aby neverili tomu, čo sa v skutočnosti deje. Dôsledkom je, že potom dochádza k politickej polarizácii a k tomu, že ľudia sa už spolu nerozprávajú. Ak poviete jednej strane, že sú to nacisti, a druhej, že sú to Židia, tak tu máme dve strany univerza, ktoré spolu neprehovoria, hoci spoločne žijú v tom istom skutočnom svete – to je na tom to geniálne a preto to tak dobre funguje.“
V tom istom rozhovore T. Snyder tiež povedal:
„Kto chce poraziť demokraciu, kŕmi spoločnosť tým, že všetko je lož a nič nie je úplne pravdivé. A v dnešnej informačnej klíme je veľkým paradoxom, že pri internete a všetkých jeho vymoženostiach ľudia prestali dôverovať všetkému a cítia sa dobre len vtedy, keď majú k niečomu blízko. Uprednostňujú nedôveru voči svojim vlastným zdrojom. To vysvetľuje, čo sa teraz deje. Kto žije v Turecku alebo v Rusku, vie, že mu jeho líder nehovorí pravdu, ale povie si, že aj zvyšok sveta je plný klamstiev a propagandy, a uprednostní svoj vlastný život pred tými ostatnými. A to je veľmi negatívny nacionalizmus – áno, vieme, že ľudia sú veľmi skorumpovaní, ale uprednostňujeme svoju vlastnú korupciu.“
V poslednom období mám pocit, že tých čo chcú poraziť demokraciu nejako pribúda...
Zdroje a citácie použité v článku: wikipedia - rusko ukrajinský konflikt, publikácia História a dejepis /Vybrané kapitoly z didaktiky dejepisu/ - 2. revidované a rozšírené vydanie (Žilina : IPV, 2018), prof. PaedDr. Miroslav Kmeť, PhD.,
