Momi
Momiho prebudilo nezvyčajné žblnknutie. Nezlostil sa. Naopak, vo svojom veku mal radosť z čohokoľvek, čo sa v jeho jazere hýbalo, plávalo, trelo a mihalo. Rád sledoval všeličo na hladine i pod ňou. Dravce sa hrýzli navzájom, malé rybky šikovne unikali a kačky smiešne šliapali vodu. Okrem toho, Momi mal ľahký spánok, ako všetky prastaré bytosti.
Ponaťahoval svojich osem chápadiel a ich končekmi jemne pohladil celé dno a brehy. Dočiahol takmer všade. Do miest, kam pstruh plával hodinu, do dier, kde driemali tolstoloby, aj pod korene, kde vegetovali raky.
Rozoznal, že čľupnutie, ktoré prerušilo jeho driemoty, prichádza z plytkej vody pri niektorom z okrajov jazera. Sústredil sa, aby zistil presný pôvod vlniek. Ach áno, plochá skala pri ľudskej osade! pomyslel si natešene. To bude mňam!
Opatrne pootvoril oko a díval sa úzkou štrbinou pomedzi viečka. Nechcel ľudí vystrašiť, utiekli by, ako mnohí pred nimi. Veď jeho zrenička bola väčšia, ako celá ich dedina. Hoci im nikdy nedovolil, aby sa usadili na jeho hlave, ktorú zjavne považovali za ostrov, mal tie biele opice rád . Vďaka nim sa na brehoch vždy niečo odohrávalo. Lovili ryby, snorili po vtáčích hniezdach v tŕstí, splietali srandovné príbytky zo stromov a trávy. A hádzali mu chutné zvieratá.
Na bielej skale, ktorá akoby vyrastala priamo z vody, stál človek a vydával hlasné zvuky. Niesli sa nad hladinou doďaleka. Momi nerozumel slovám, ale mali svoj tón, tvar a farbu. Po všetkých tých rokoch dokázal takmer vždy uhádnuť, čo znamenajú.
„Mocný Nathair Maighstir!“ kričal muž. „Vyzývam ťa! Prijmi obetu od hrdého kmeňa Chamavi!“
Nathair Maighistir, opakoval si Momi ten zvuk. Tak ma volajú. Pod vodou nahmatal rohaté zviera, ktoré hodili do jazera. Obetu. Bolo veľké a tučné a malo kožu hrubšiu než sumce. Preto ten podivný plesk! hútal. Potravu omotal prísavkami, prisunul si ju k zobáku a čakal na ďalšie dobroty. Kým si pochutnával, zamával nad hladinou končekom iného chápadla, nech sa ľudia potešia.
„Júhú!“ ozvalo sa z desiatok hrdiel. „Nathair!“
Tušil, že ľudia nemajú potuchy o jeho skutočných rozmeroch, skôr ho pokladajú za obrovského úhora. Vždy im ukázal iba jedno z ramien. Pre istotu.
Chlap na skale sa líšil od ostatných, ktorí boli takmer nahí. Mal na sebe kožušinu, kostené ozdoby a v ruke držal ostrý kameň. Keď osadníci priviedli zviera, bol to on, čo koristi prerezal hrdlo a sotil ju do jazera.
Teraz vedľa neho stála spútaná ľudská samica.
„Zober živú pannu Basinu, nech máme silu v boji proti Nordiudom!“ kričal šaman. „Daj bojovníkom silu jazera!“
Ľudia od Momiho vždy niečo chceli. Napríklad verili, že keď utopia tri biele kučeravé bytosti, tak on, Momi, nejako zariadi, aby pršalo. Alebo, počas končiacej zimy zapálili zmes tuku a koží, nechali ju plávať po hladine a dychtivo čakali, či ju stiahne pod vodu. Keď to urobil, vydávali radostné pokriky: „Príde jar! Hú! Há!“
Ľudskú obetu ponúkali Momimu prvýkrát. To ho zaujalo. Bol zvyknutý, že okrem zvierat mu dávajú ochutnať všeličo iné. Sypali zo skaly bochníky, ktoré voňali semenami akejsi trávy, liali do jazera bielu tekutinu, čo vyzerala ako kaprov mlieč, sladké plody… ale človeka nikdy.
Teraz cítil, že je niečo inak. Biele opice pripominali hladnú mrenu, keď sa chystá švihnúť chvostom, boli sústredené ako volavka, čo číha na nepozorné žabky. To napätie sa prenieslo aj na neho.
Šaman uchopil ženu za vlasy a prinútil ju nakloniť sa ponad okraj skaly. Stekali z nej jemne slané kvapky. Momi tú chuť cítil iba vzdialene, ako keď čerebľa mávne plutvou. Na moment sa zdalo, že stíchol celý svet. Vzápätí, bez varovania, muž drgol dievča dolu. Tomu spomedzi pier unikol krátky vzlyk.
„Júhá!“ kričali osadníci. „Nathair! Vezmi a daj silu!“
Hladina sa nad pannou zavrela takmer nehlučne. Smiešne sebou metala, lebo nemohla hýbať spútanými končatinami. Momi ju opatrne ohmatal. Obklopoval ju strach a jeho šteklili bublinky, ktoré unikali z otvorov na jej hlave. Jemne ju objal chápadlom a prísavkou zakryl dutiny, aby neprišla o všetok vzduch. Vedel, že žena sa cíti ako pleskáč, ktorého vyvrhla búrka na breh. Voňala trochu ako rohaté zviera, čo zjedol pred chvíľou a trocha ako hrúz. Cítil príjemnú zvedavosť. Človeka stiahol pod vodu iba zriedka, v časoch veľkého hladu. Vtedy iba náhlivo prehltol. Teraz bol sýty, mal čas poriadne skúmať.
Oči mala doširoka otvorené. Prvý raz ma vidí v celej veľkosti! pomyslel si Momi. Uhládzal jej svetlé vlasy, aby sa upokojila. Špičkou ramena prechádzal po tele, z ktorého unikal život.
Zrazu vycítil v strede trupu samice niečo zvláštne. Trvalo mu iba okamih, kým rozoznal, že vnútri rastie akási žubrienka. Už predtým premýšľal, či ľudia nie sú živorodky, teraz to vedel naisto. Okamžite zahnal pokušenie ochutnať aspoň kúsoček obete. Zrod neslobodno zastaviť! Najvyšší zákon, čo platil aj pre titanov.
Chytro, hoci mimoriadne opatrne, vytiahol ženu nad hladinu. Už nedával pozor, koľko chápadiel ľudia uvidia, alebo či ich vydesí jeho oko. Starostlivo ju položil na skalu, z ktorej pred chvíľou zletela. Ostala bezvládne ležať v mláke kalnej vody, ale nebola mŕtva.
Momi zaostril pohľad na šamana a jeho družinu. Vnímal zdesenie, sálalo z ľudí ako ostrý pach žaburiny. Ani jeden z nich nepohol svalom, iba sa im rozšírili otvory, ktorými prijímali potravu.
Momi panne podopieral hlavu a voľným chápadlom kreslil do vzduchu starobylé znamenie života. Čierne rameno sa na slnku lesklo a doďaleka rozstrekovalo kvapky vody, obrovské prísavky vyzerali ako ružovkasté mesiace. Potom špičkou nežne obkrúžil jej brucho.
Šamanovi sa podlomili kolená a díval sa striedavo na Momiho a ženu. Akoby bol lapený v osídlach vodného pavúka. Napokon pochopil a zvolal: „Nathair vdýchol plod panne Basine!“
Jeho slová prebrali osadníkov z tranzu. Klesli na kolená ako jeden muž.
„Kmeň dostal dar! Náčelníka zázračnej sily! Panna povedie Chamavov, podmaní si Nordiudov, aj Frankov! A jej syn bude kráľ!“ Muž sa hlboko uklonil smerom k ostrovu v strede jazera. K Momiho hlave. Všetci nasledovali jeho príklad.
Vystreli sa, až keď sa dievča rozkašľalo a vyvrátilo obsah pľúc. Bázlivo sa k nemu nahrnuli a keď Momi odtiahol chápadlo, rozrezali putá a obeť odniesli do osady. Iba šaman zotrval v pokornej polohe. Možno aj dávno po tom, ako Nathair zadriemal.
Od tej udalosti sa Momi prebudil už iba trikrát. Raz si dobre pochutnal pri nálete kormoránov. Neskôr ho prebrala južná búrka. Rozvírila vzduch a ťahala vodu smerom nahor. Pozoroval tmavomodrý lievik, v ktorom krúžili riasy a drobné rybky a rozpoznal, že ten vír ohlasuje koniec jeho čias.
Biele opice nezahliadol. Hryzú sa s inými ľuďmi, premýšľal. Škoda!
Tretie zobudenie bolo najkrajšie. Od zážitku s Basinou prešiel takmer rok. Po hladine jazera sa rozlieval zvuk, krásne mazľavý ako pobrežné bahno. Momi nikdy predtým nepočul nič podobné, bolo v tom počuť šomranie labute, zvádzanie potápky, radostné štebotanie rybárika.
Otvoril oko. Na bielej skale stála žena s mláďaťom v náručí. Basina! spoznal ju v okamihu.
Keď zbadala, že sa prebudil, prestala spievať. Nadvihla drobné mláďa nad hlavu, akoby ho ukazovala slnku. „Toto je Chlodovis!” volala z plných pľúc. „Všetky kmene sa mu poklonili!“
Momi natiahol chápadlo ku hlavičke dieťaťa, ale netrúfal sa ho dotknúť. Pôsobilo príliš… mäkko.
Žena stála v daždi kvapiek, ktoré padali z ozrutného ramena, ale nemala strach. Usmievala sa. „Všetci veria, že toto je syn Nathaira Maighstira! Bude vládnuť svetu!“ povedala.
Potom sa uprene zahľadela do Momiho oka, žmurkla a dodala tichším hlasom.. „Otec myslel, že ja som panna… Vďaka, Nathair, že si ma nezradil!“
