Skoro ráno sa terigáme po prašnej a hrboľatej ceste mimo Nairobi, všade okolo vyprahnutá sušina a pár stromov zapadnutých vrstvou prachu. Niekoľko domčekov popri ceste, ktoré vyzerajú ako na divokom západe.
Zrazu bočíme doľava, tak nám to naznačuje veľký kameň, na ktorom je napísané „Kitengela Glass Factory" (Kitengelská fabrika na sklo). Čierny bojovník v nadživotnej veľkosti zo železa a plastov drží stráž na vstupnej ceste do areálu, ktorý sa nám postupne otvára. Parkujeme a nechce sa nám veriť, že aj tu zavítali výtvory Gaudího - katalánskeho architekta. Očarení prostredím kukáme dookola a tasíme fotoaparáty.
Vtom ako hrejivý východ slnka k nám pristupuje usmievavá pani v modrých šatách, ušitých z tradičných afrických látok. V pohyboch tela sa odzrkadľuje istá únava rokov, ale tvár jej žiari radosťou. Zvítame sa a už nás vedie hore nezvyčajnou rampou, ktorú lemujú umelecké výtvory hlavne zo skla. Vo výstavnom ateliéri obdivujeme rôzne umelecké skvosty, kombináciu kovu a skla. Ale tiež obrazy, drevené sochy a keramiku. Toto všetko vyrába táto zázračná žena so svojimi čiernymi pomocníkmi. Sama si ich vyškolila, aby vraj neboli pokazení školou, ale tvorili tak, ako to cíti ich umelecký duch.
Prehliadka trvá dlho, prezeráme všetko, čo počas tridsiatich štyroch rokov Nani vymyslela a mnohé z toho aj vlastnými rukami vytvorila. Prechádzame sklárskou dielňou a ateliérmi so sklom, výrobou keramiky, výrobou kovových častí. Na každom kroku doslova zakopávame o neskutočné umelecké výtvory.
Chcete ísť na toaletu, no prosím, gaudíovský domček, ktorý nás očaril aj zvnútra. Okrem umeleckej hodnoty, je všetko riešené aj ekologicky. Napríklad trubka z umývadla je vyvedená von a zalieva kvety, ktoré sú pod ňou naaranžované. Avšak musí sa použiť mydlo, ktoré kvietkom neškodí.
Okolo Nani, našej milej spoločníčky, sa tmolí množstvo psíkov rôznych rás a veľkostí, okrem nich tu s ňou žijú ešte aj iné zvieratá. Niektoré užitočné, iné len pre krásu. Aby dobre zapadli do prostredia, ich domčeky a napájadlá majú tiež punc umenia. Húsky stoja v rade a pijú vodu z nádržky, ktorá má tvar ich sediacej spoločníčky.
Potom nás Nani vedie k záhradnému stolu priamo pri jej kuchyni. Aj ten je z rôznofarebného skla, ktoré je osadené v kove. Polovica stola je zaplnená kvetmi a už prichádzajú ďalší členovia tejto širokej rodiny. Tridsaťtriročný egyptský sup, ktorý je ohrozeným druhom takmer na vymretie. Pridal sa aj adolescent žeriav korunkový, ktorý vzhľadom na svoj vek je dosť drzý a do všetkého a do každého zapára. Upokojí sa, len keď mu niekto škrabká laloček pod ostrým zobákom. Vedľa nás vtáčiky ďobú do otvorov na plastovej fľaši, odkiaľ im vypadávajú zrnká. Aj táto je z recyklovaného materiálu - ako všetko naokolo. Nani zbiera nevyužité sklo, kovy, papier, rozbité dlažby a z toho sa potom stavajú krásne domčeky, vytvárajú umelecké a zároveň aj úžitkové diela.
O chvíľu cítime vôňu, ktorá sa nesie z kuchyne. Pochutnávame si na domácom kakaovom koláčiku a čaji. Poniektorí neodolali kenskému pivu TUSKER. Debatíme o všetkom možnom, mňa však zaujíma, čo sem Nani pred tridsiatimi štyrmi rokmi priviedlo. Zamyslí sa a rozpovie svoj príbeh. Kedysi žila v nairobskej štvrti v podnájme so svojimi troma deťmi, neskôr si ešte jedno adoptovala. Stalo sa, že majiteľ domu zomrel a čierni dediči sa nasťahovali s ôsmimi deťmi k nej. Afričanom to zjavne nevadilo, ale biely človek má predsa len inú predstavu o spolužití. A tak svoju rodinu presťahovala do starého odstaveného autobusu. Neskôr kúpila kus pôdy od masajského náčelníka a tu začali prvé základy terajšej „Kitengela Glass Factory". Keďže miesto susedí so safari parkom, neraz sa stane, že levy si pochutnajú na jej čiernych prasiatkach a minule takto prišla o troch somárikov. No, ale to by bol možno dlhší príbeh, pretože zmizli počas jej trojtýždňovej neprítomnosti.... Sme v Afrike a nie vždy zvieratá sú najväčšími dravcami.
Popoludní ešte prehliadka ubytovacích zariadení pre tých, ktorí sa rozhodli stráviť noc v nezvyčajnom prostredí. Každé je inej veľkosti, iného tvaru, iné umelecké dielo. Nezabudlo sa ani na bazén, ktorý je opäť jedinečný s výhľadom do kaňonu so skalnými útesmi.
Na rozlúčku si kupujeme ekologické výrobky, mäso z čiernych sviniek, tvaroh a mliečko od domácej kravičky. Ja neodolám sade modrých pohárov. Robíme tým dve služby naraz, sebe radosť a zároveň podporíme Nani, ktorá dáva zamestnanie a dôstojný život chudobným Afričanom.
Stálo to za to, určite sa ešte vrátime, lebo okrem oku lahodiaceho prostredia sme stretli príjemného, výnimočného človeka, ktorý sa za necelý deň stal našim priateľom.
