Mama

Nepamätám si nič z toho, keď som sa narodila. Len starká mi povedala, že išli s otcom do nemocnice a sestrička im povedala: „Máte malú Magdušku" a potom im ju ukázala. Mama mi vybrala meno, mala kamarátku, ktorá sa tak volala, a jej sa to páčilo. Napriek tomu, že otec a starká mali iné návrhy.

Ani ďalej si to nepamätám, ale viem si to predstaviť. Niečo mi povedala mama a veľa starká. Keď som mala štyri mesiace, mama ma odniesla starkej, pretože musela ísť do roboty. Kruté pre mamu, vstávať ráno o štvrtej, ísť na autobus, potom na vlak a myslieť na to, čo sa deje doma. Ale ja som bola v dobrých rukách, žiaden luxus, len teplá pec v kuchyni a teplá starkina náruč.

Mama bola v robote a pracovala, avšak jej myšlienky boli dvadsať kilometrov ďaleko. Našťastie robota nebola taká ťažká a mohla si fyzicky oddýchnuť, pretože doma ju čakala druhá šichta. Starať sa o malé dieťa a pomáhať ako chlap pri stavbe domu. Ťažko povedať, či si svoj mladý život predstavovala takto, ale asi nebolo veľa času nad tým premýšľať. Dni bežali, život bežal a točil sa ako ťažký drevený kolotoč, ktorý poháňala moja mama. Občas sa kolieska zasekli, mama si obliekla montérky a hoci nevedela, ako si s tým poradiť, nakoniec jej dobrý duch pomohol. Kolotoč sa opäť rozbehol a opäť nebol čas na premýšľanie, lebo naň naskakovali nové udalosti, každodenné starosti.

Často sa mama premenila na ťažného koňa, na ktorého všetci nakládli svoj náklad, a ona ho musela rýchlo rozvoziť, nepozerajúc sa ani vľavo, ani vpravo. Dôležité bolo všetko správne usporiadať, aby sme boli spokojní. Brali sme to ako samozrejmosť, pretože kôň mal túto úlohu.

V kútiku duše dúfam, že pre moju mamu existovali momenty, keď bola šťastná. Ja si na ne veľmi nespomínam, pretože fakt som ju videla stále s motykou, lopatou, vedrom a potom ich vymenila za varechu, hrniec, prípadne špinavé prádlo, ktoré nám bolo treba vyprať, z veľkej časti v rukách.

Časom sme z domu odišli, ja za manželom, sestra za prácou. Možno sme jej tým dožičili trošku odpočinku.

A potom to prišlo, tragédia, ktorá všetko zmenila. Nikdy som sa nedozvedela, ako. Mama zostala sama. Musela byť veľmi silná, aj keď jej postava tomu nenasvedčovala.

Určite stokrát prehodnotila svoj život, ale vzdať sa nemohla. Boli sme tu my a jej vnúčence. Naďalej sa nám snažila byť otrokom, je to silné slovo, ale neviem to inak vyjadriť. A my sme to využívali, zneužívali...

Napriek tomu, že rokov pribudlo a síl ubudlo, stále nám chce pomáhať. Darmo jej vysvetľujeme, že najväčšou pomocou pre nás je jej prítomnosť, akoby to nevedela pochopiť.

Premýšľam čo je jej najväčším želaním, ktoré jej vyplniť. Nie je to cesta okolo sveta, nie sú to nové šaty ani topánky. Jej želanie je prosté, a pritom tak ťažko splniteľné. Pokoj, pohoda v rodine a zdravie pre všetkých. Nie som Pán Boh, aby som to dokázala, ale aspoň skúsim. Možno veľakrát zlyhám, ale nevzdám sa, tak ako ona sa nikdy nevzdala, keď bolo treba pomáhať nám.