Udýchaná vhupla do sedadla, ľavou rukou zhodila šál a rozopla si kabát, pretože pravá ruka bola obsadená mobilom, ten pevne zvierala v dlani. Nemohla ho odložiť, je to predsa súčasť jej tela, keby ho pustila, možno by prestala dýchať, srdce by sa zastavilo a spojenie so svetom prerušilo.
Konečne sa vydýchala, kabát si nevyzliekla, len odhodila malý ruksak a venovala sa spojeniu s inými telami, ktoré sa nachádzali na rôznych miestach Zeme. Možno zrovna komunikovala s americkou dušou, vzápätí s austrálskou a mužom z Afriky, ktorý sa s ňou práve spriatelil. Azda práve preto, že bola duchom v horúcej Ugande, ozvalo sa jej telo, ktoré sa viezlo z Břeclavi do Prahy. Zostalo jej nepohodlne teplo. Vyzliecť kabát sa jej podarilo bez toho, aby plátok z umelej hmoty prerušil virtuálnu komunikáciu. Držala ho pevne v pravej ruke, ľavou rukou potiahla rukáv pravej ruky, zariadenie preložila do ľavej ruky a ľavou pažou stiahla rukáv. To isté urobila na ľavej strane. Zariadenie zostalo v spojení so svetom. Všetkých informovala, čo mala na raňajky a ako sa práve cíti. Ešte rýchle selfie, aby všade vedeli, aký má dnešný „look“. Vystupovanie z vlaku bolo tak isto rýchle a v zmätku ako nastupovanie. Chytro pozdraviť priateľov na lyžovačke v Dubaji a druhou rukou pozbierať veci, ktoré s ňou cestovali. Ani na moment sa spojenie s troma tisícmi priateľov neprerušilo.
O čo pohodlnejšie by bolo cestovanie, keby sme konečne mali v mozgu voperovaný čip, ušetrili by sme si zbytočnú manipuláciu rukami, vlastne by sme ruky ani nepotrebovali.
