Tematín

Niekedy aj ja bývam akoby nasmrťunavená. Bolí ma chrbát od práce a z toho asi aj hlava. Tento rok je pre mňa zvlášť ťažký. Niekedy si myslím, že ho neunesiem a padne mi na zem. Niekedy tá kaša udalostí už prekýpa z hrnca. Ráno vstať, opatriť matku, pichnúť jej injekciu, dať lieky, raňajky, vypočuť ju a snažiť sa ju povzbudiť do dňa...Neskôr hor sa do práce, využiť čas, ak sa to dá.... Keď už padám dolu nosom, príde deň, kedy odveziem mamu na pár dní do nemocnice na preliečenie...Deň - dva si zvykám, že ráno skoro vstávať a poletovať nemusím a v noci môžem vypnúť vlastné uši...Nahromadím poslednú energiu a je čas vzlietnuť niekam hore.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (28)

Nemám krídla, tak volím cestu po zemi, ale niekam vysoko. Dcéra sa nechá na kus dobrodružstva nahovoriť, tak neváhame a ideme. Zrazu sme ako v rozprávke, pred nami sa objavia tri cesty. Takmer rovnaké. Vyberieme si strednú. Je vraj zlatá. Ideme akoby do nekonečna, dlho dlho...cesta však pri rozhovore ubieha. Takmer sa nemení a takmer nestúpa. Len zrazu sa ocitáme vo výške. Akoby však nemala konca. Pomyslím si, že keď pocítim už beznádej, zrazu sa vynorí cieľ.

Intuícia ma nesklamala. Hrad sa pred nami zrazu vynoril. Vyrástol zo skál. Jeho brány čas pomaly ponára do zeme. Symetria nejestvuje. Na nádvoria a aj do komnát sa nasťahovali stromy. Neviem rozsúdiť, kto je mocnejší, či strom, alebo kameň.

Boj s časom je márny. Tvaruje kamenné steny po svojom.

Kým sa rozhodnem ísť nazad, v myšlienkach vzlietnem. Veď preto som sem prišla.

Bránou sa vraciam na zem. Prechádzajúc cez ňu sa na okamih vrátim v čase.

Cesta späť je opäť dlhá a takmer rovnaká. Vzduch vonia vlhkosťou. Rastliny pri ceste mi nevdojak pripomenú detstvo. Akoby som k nim bola vtedy bližšie. Prežiť deň nie je samozrejmosť, je to dar. Zvykla som si s úctou sa dívať na krajinu, na každý výtvor prírody. Cítime z cesty príjemnú únavu. Ticho kráča s nami. Pomaly sa zvečerieva. Pár kvapiek dažďa osvieži vzduch. Nič iné ma nenapadá, iba dýchať a dýchať...