Rasťo chodil každý večer k mamke. Ja som uložila naše malé deti a zvyčajne som si sadla k práci. Robila som výskum folklóru v regióne. Venovala som sa rozprávaniam....Potom som po večeroch prepisovala z pások nahrávky. Presne tak, ako som ich počula. Mám rada pri práci takú pokojnú atmosféru a kľud. Jedno svetlo nad stolom a všade tma. A ticho. Do ticha občas zaškriekali pávy, ale na to som bola zvyknutá.... Bolo tesne pred polnocou - sadla som si už konečne k práci. Zapla magnetofón. Téma dnešného večera bola - démonologické poviedky...Ozval sa sugestívny hlas hlas jednej mojej informátorky, evidentne presvedčenej o svojej pravde. Najprv rozprávala "o kuťkovi s červenýma očáma" , ktorý chodil popri cintoríne, potom o svetlonosovi, ktorý lákal ľudí do mokradí... A vraj komu ide čierny dym z komína, má doma bosorku... A ďalej hovorila :"Bov raz jeden mláďenec a začav velice blennúť a dochtori mu ňemohli nájcť žánnú chorobu . Potom mu vraj volado povedav : Já vím , čo ťi je! To sa tvoja krsná mamka na ťebe nosí do rákoša!" A poradil mu, aby v noci nespal a hodil na ňu chomút. On jej ho "hoďev na krky a z ňej ostala kobola, on hu zebrav ke kováčovi a dav hu podkuť na šecki štyri nohy". Tá potom ochorela a umrela. Jemu ľudia v dedine poradili : "Daj čil dobrý pozor, lebo ťa budú hladať šaďe a buďe s ťebu zle! Ňiďe sa neschováš , len na cintoríne, keď si lahňeš mezi hróby!Tam ťa hladať nebudú!" Keď krstnú mamku pochovali, došli k nej všetky bosorky a pýtali sa, čo sa jej stalo. "Icťe a hladajťe toho mójho krsného a doveďťe ho sem!" Ale ony ho našli aj na tom cintoríne a doviedli ho k hrobu tej bosorky krstnej mamky. Jej jama bola otvorená a ona vystrčila z hrobu červený ručník : " S týmto sa utri!" Spomenul si na rady, ktoré dostal v dedine a utrel sa až tretím - bielym ručníkom . "Nič inšé sa ňestalo, iba ostav až do smrti taký mladý, jaký bov. A luďí hovorili : Hentomu mláďencovi hovorá strýko, apko, ďetko, ujec...A on každému mosev vyprávať, čo sa mu stalo..."
A v druhom príbehu stiahli bosorky z neopatrného gazdu kožu a "hoďilu hu do chlebovho koša v komore". Keď pred nimi utekal , nemal vo vrecku mak a nerozsýpal ho po ceste - to ich totiž vraj zdrží , "lebo ho mosá zbírať"...A na dôkaz existencie bosoriek mi povedala ešte toto: "Víš, seďela som s kamarátku na lavičke pred domom a vyprávali sme sa o jennej, kerá s nami ňebola. Nad nami sa na múriku vyhrívala čírná kočka.. Na chvílu sme ostali ťicho a kočka zamravčala a zvrískla : Jaj, skoro som palla! A to bola tá treťá kamarátka, víš? Zabulla, že je čil na chvílu kočkú!"
A mala som v tej chvíli dosť! Okom som fľochla na miesto ,kde spala moja zrovna čierna mačka...Dedičstvo ešte po tetke, ktorá v tomto dome nedávno žila. Premkla ma úzkosť! Čo ak? Išla som do kuchyne horlivo zažínajúc svetlá , pozrela som do kredenca, čim mám ešte to vrecko maku a vrhla som sa na chladničku!
