Kontrasty. Ako v živote. Vo chvíli ma napadne, že smútok nemôže byť večný stav duše. Ani stromy nespia celý rok. vždy príde to ráno, kedy sa radostne zobudia . Majú svoj život . V mnohom podobný tomu nášmu. Tiež potrebujú lásku a objatie. A tak vystierajú konáre jeden k druhému.
Jediné, z čoho mám úzkosť je samota. Nie moja. Samota druhých.
Viem, vzťahy sa často rozpadávajú ...Niektoré zázrakom držia pokope, a tak mnohí sa každé ráno prebúdzajú pri nemilovaných ...Čo zvoliť?
A ja vidím iba schody, ktoré vedú stále vyššie...Niekto hovorí, nedívať sa dolu, neobzerať sa...Ja sa obzriem aj do minulosti, lebo tá ma posunula kamsi ďalej...Niekedy si tak ľudsky vzdychnem, že čo všetko by sa dalo vymazať... ale vlastne nič. Všetko malo a má zmysel.
Keď nás niečo trápi a potrebujeme niečiu blízkosť, je dobre, keď sú nám dvere otvorené.
Cesta z tmy vedie iba stále za svetlom. Každý by mal mať to svoje svetielko, ktoré ho vedie dopredu. Svieti na cestu a nedovolí spadnúť.
Niekedy sa žiada vzlietnuť. Ako vo sne, tak naozaj.
