Mali sme na krku termín. A kopu práce ešte pred sebou. Osemhodinový pracovný čas nestačil. Všetci sme boli na nohách - my aj štyria zamestnaci v našej malej firme. Spávali sme 5-6 hodín.Prestávky na jedlo a oddych boli neskutočne krátke. Vedeli sme, že inak to nestihneme. Práca bola rozložená nielen v pracovných priestoroch, ale aj po celej domácnosti. Nikto nereptal , vedeli sme, že slušne zarobíme...Len trošku vydržať ! Najkritickejší bol posledný týždeň.. Popoludní o piatej sa Rasťo zdvihol a povedal : "Idem k našim, za hodinku som späť.." Nenamietala som. Vždy si sem tam niekto potreboval odskočiť domov a oddýchnuť si. Finálne práce však boli hlavne na mne, Rasťovi a na našom kolegovi. Rasťo sa však v ten deň nevrátil. Prišiel až ráno. To sme už boli všetci zase dávno v "kolotoči" . Nepovedala som nič. Asi bol už tak unavený, že u "našich" zaspal. Popoludní sa zdvihol od práce zase.."Idem k našim". Zase som nič nepovedala, veď hádam vie, že termín máme na spadnutie, a že to dvaja ťažko zvládneme. Rasťo však neprišiel. Znovu až ráno. Na druhý deň malo prísť auto z Fracúzska a odviezť objednanú prácu...Popoludní sa Rasťo zas zdvihol od roboty. "Kam chceš ísť ? Musíme to už dotiahnuť, zajtra odovzdávame...", poznamenala som.
"Som unavený, idem k našim.."
"Rasťo, vydrž ! Pozri, všetci tu ťaháme...A už zajtra je za tým..."
" A čo si ty myslíš!? Že chcem skončiť na áre?"
" Sám si podpísal tú objednávku, vedel si, že máme na to málo času...Všetci sme vedeli, do čoho ideme!"
Rasťo nepovedal už nič, len vyšiel z domu a vybral sa k "našim".
Všetci sme "šturmovali" do rána. Auto prišlo presne. Prácu sme odovzdali. Vydýchli sme a dali sme si trošku voľno. ..Konečne som mala viac času aj na svoje deti ...Blázinec trval viac ako tri týždne.
Občas išli k babke - k Rasťovej mame.
"Aňa, čo tak na mňa pozeráš?",spýtala som sa dcérky.
"Mami, vieš, čo povedala babka tatkovi?", položila polohlasom otázku.
"Čo, moja?"
" Povedala: Načo by si ty ,Rastík ,robev, nech robí sprostá Alžbeta..."
Fakt som sprostá, pomyslela som si...Netušila som však , koľko rokov ešte vydržím byť "sprostá".
Odvtedy je to pár rokov. Áno, to budem radšej takto sama počúvať letný dáždik, než by mal pri mne sedieť niekto, koho si nedokážem už ani trošku vážiť...Nádherne prší.
