Šumia v nej, tak sa dívam do slnka, ako sa ku mne stále prediera pomedzi koruny stromov. Slnko mi ukazuje , kam chodí zaspávať...je to stále akoby niekde nižšie a nižšie. Niekde, kde je ticho a spí tam s ním. Tam, kde ho nikdy nemôžeme nájsť. Deň prestáva mať modré oči.
Je vždy niečo silnejšie ako skala. To zdanie nás často klame. V slabostiach je veľká sila. Za zdanlivo tvrdými slovami ukrývame niekedy vlastné slzy. Aj cez skalu sa prederú von. Ako malá rieka. Takéto stopy zanecháva za sebou. V skalách. V nás. Medzi nami. Tak vznikajú najkrajšie miesta na zemi. Tak vznikajú trhliny v duši, ktoré z nás modelujú celého človeka.
A ľudia sú aj ako stromy, stoja a kráčajú vedľa seba - často jeden o druhom nič nevediac. Niekedy ani o svojej vlastnej sile mnoho netušia. Ako jeden z nich sa strácam. Nevyšliapanými cestičkami medzi nimi. len zdanlivo sa jeden druhému podobáme. Každý rovnaký a každý iný. Niekam rastieme akoby v snahe dovidieť cez druhého.
Mňa zvedavosť a túžba vedú stále hlbšie a hlbšie. Dýcham les a v jeho zrkadle stretávam len sama seba. Zrazu sa ocitnem na ceste, ktorá vedie k iným. A cítim teplo ľudskej ruky. Tak prepotrebné a dôležité. Je čas vrátiť sa. Zo zeme na zem. Lebo slnko už zaspáva. V tichu.
