Každý ma vidí inak. Viem to. Len ja sama seba vidím odkiaľsi z iného uhla. Keď sa pohrúžim do práce, sama sebe sa strácam v nejakom neurčitom čase, ocitám sa na mieste neurčitom a chvíľu som akoby nad všetkým. Som len ja a moja práca. Keď zazvoní telefón, alebo zašteká moja havina, strhnem sa zo sna. Niekedy akoby to zabolelo, pristihla som sa, že aj zahreším. Niekedy rozmýšľam, ktorá som vlastne ja. Naposledy v okamihu, keď som sa dívala na ikonostas. Stál niekde predo mnou a okolo neho bolo mnoho ľudí. Dívala som sa na neho ako jedna z nich. Zrazu som mala pocit, že to už nie je moje. Aj keď z mojich rúk. Ktorá som vlastne ja? Mihlo mi hlavou. Zrazu som si nevedela spomenúť na čas, ktorý som strávila pri práci - čo všetko sa dialo vtedy okolo mňa- či bolo aj niečo iné ako práca. Či sa striedal aj vtedy deň s nocou? Ktorý z tých "dvoch" životov je môj ? Ten zrastený s prácou, alebo ten tak bolestivo ľudský? Pri práci akoby som nemala pocity, vtedy vnímam iba to, čo posúva proces dopredu - to, čo by som nazvala vôľou. V živote, do ktorého sa vždy prebúdzam, je to iné ... cítim dotyky obyčajnej ľudskosti so všetkým dobrým aj zlým, čo k nej patrí. Zrazu som človek, ako sa hovorí z mäsa a kostí, zmietaný rôznymi emóciami. Zrazu som matka svojich detí, kolegyňa a priateľka svojich priateľov atakďalej...Zrazu som príliš skutočná a príliš živá. Sama seba vyznamenám slovkom- normálna. Dívam sa na štyri rieky. Sú z dreva a predsa tečú. Snívalo sa mi raz o nich. Bol to živý sen. Cítila som ako sviežo vonia vzduch. Teší ma, že dokážem žiť vo vlastných snoch. Akoby dvojnásobne - keď naozaj snívam, a keď pracujem. Dívam sa na vlastnú prácu, akoby som ju ja nikdy nerobila. Už ma to netrápi, že to nie je moje. Má svoje miesto. Blížia sa Vianoce. V hlave sa mi tvorí zoznam, čo všetko treba kúpiť, upiecť, pochystať. Normálka.
