"Naša" priekopa. Plná tajomných zákutí. Vchod do pivnice, kam sme chodili s bratancom nakuknúť, či tam ešte sedí v tme náš strach. Spomínam si, rástli tam kríky s bielymi bobuľami, ktoré sme nesmeli ochutnávať. Tam, kde je vidno tie grafity, tam bola terasa - pekná veľká. Slúžila všetkým obyvateľom domu. Vždy bolo pre mňa zážitkom ísť s babkou na terasu a vešať tam s ňou bielizeň. Ešte si pamätám, ako voňala taká čerstvo vypraná. Mala som zakázané priblížiť sa k zábradliu, ale s babkou som sa mohla pozrieť aj dolu...
Aj kedysi sa tam preháňali mačky. Táto akoby tu na mňa čakala z minulých čias.
Toto boli naše dvere. Vedľa nich sa skvelo číslo 25. Teraz vlastne ani neviem, kam vedú. Smutný pohľad.
Malý podchod pod Michalskou bránou. medzi oblúkmi stávali ženičky a predávali voňavé biele korbáčiky. Dlho som verila, že keď prehovorím idúc tadiaľ, dostanem zlú známku v škole. Keď vydržím mlčať, bude jednotka :-).
Veža sa mi zdala vždy vysoká. Bola pre mňa najkrajším miestom v Bratislave. Keď sa povedalo, že ideme domov, vnútorným zrakom som videla práve túto vežu. Tesne pod ňou vpravo bol malinký obchodík - trafika. Tam som si kupovala "fotky Winnetoua". Mala som celú zbierku. Ešte ich niekoľko mám medzi mojimi "pokladmi z detstva".
Idem ďalej. Kráčam akoby premenami mesta. Len akosi stále neviem zhodnotiť, či sa to tu mení k lepšiemu alebo k horšiemu...V mojich detských snoch som tu bola ako v rozprávke.
Poznala som tu takmer každý "kameň".
Je smutné, že niekto nemá ani "kamene" rád. Vyliezol zo svojej načančanej " firmy" a zabudol si asi popolník.
Hľadám "svoju jaštericu" - dlhé roky sa vyhrievala na niektorom z "kameňov".Vždy som jej pohladila kamenný chrbátik. Kde je? Kde vlastne bola ? Tu?
Alebo tu? Určite bola tu. Klamem sama seba, že ju vzali zreštaurovať.
Ešteže tento tu zostal. Vyzerá ma už roky na ulici. Vždy sa pozdravíme, keď prídem. Dnes som mu povedala, že má šťastie, že visí tak vysoko.
Je už čas. Pozriem na hodinky. Som trochu smutná. Možno to ja sa dívam niekedy na svet inak. Už vidím moju dcéru- usmieva sa. No, nakoniec, vždy sa nájde dôvod na úsmev. Teším sa, že ju vidím.
