Na Michalskej ulici ešte vždy dokážem nájsť omrvinky svojho detstva a mladosti. Poznala som tu každý dvor. Tadiaľto chodili so mnou moje nádeje, ideály a veľké predsavzatia. Mala som tu vychodený chodník so svojimi priateľmi. Cítim, že stopy tu kdesi ešte stále zostali. Ako aj nehynúce priateľstvá. Ako každého v živote, postretlo ma všeličo, aj to, na čo človek nerád spomína.Bolesti a straty. Podstatné však je, čo ešte po rokoch dokážem nájsť. Hlavne z toho pekného...Zrazu chvíľku kráčam s tebou a počúvam všetko, čo mi hovoríš. Podstatné je, že počujem tvoj hlas. Dívaš sa pod nohy a tvoje slová sa odrážajú do priestoru od kamenných dlaždíc. A potom ťa stratím. Len tak. Mal si pravdu, každý deň si spomeniem na teba. Možno ťa stále hľadám a hľadám ťa v niekom inom. Dívam sa na rieku a viem, že sú veci v živote, ktoré zostávajú nedopovedané. Alebo život je príliš krátky, aby sme stihli "dopovedať". Voda sa stále valí dopredu. Aj my sa stále niekam ponáhľame. Hlavne spočiatku. A ani potom deň nechce mať štyridsaťosem hodín. Pozriem, koľko vlastne je ... Stmieva sa. Je čas ísť z domova domov. Ak sa nezdržím na Prístavnom moste, tak budem doma veľmi rýchlo. Most je už našťastie prejazdný a tak čoskoro vidím svetlá mesta. Typická pekná silueta. Vždy sa na ňu teším. Svetlá sa driapu kamsi do kopca, čoskoro bude svietiť celý... Zohrejú ma na duši. Aj tam aj tu som doma. Aj keď mám ŠPZ našej metropoly. Iní to nevedia, tak mi tu občas na ceste vynadajú, poškriabu sklá ...Nejako ma to nevie rozčúliť, sú predsa horšie veci, čo sa môžu stať... Vytriezviem zo spomienok a myslím hneď na všetko, čo mám spraviť zajtra, pozajtra a kým sa znovu neocitnem na diaľnici...Aby som zase išla domov.
