Prvé dotyky smútku ma paralyzujú . Dám si ruky na tvár a počúvam ,ako prší dážď sĺz kdesi v mojom vnútri. Zmáča moje myšlienky a rozmočí všetky krásne obrazy namaľované štetcom zbytočných nádejí .Farby sa roztečú a potom splynú v jedinú špinavú šedú...Z tej šedi sa narodí úzkosť a zovrie mi hrdlo. Nedá sa riadne dýchať. Aj svet zmenil farby na tú jedinú. Studenú a mokrú. Striasa ma zima chladnou tvárou a falošným úsmevom.Tak tu sedím sama v sebe schúlená a bojím sa pohnúť v ústrety ďaľším zraneniam. Uvedomím si, že keď takto zostanem ,tak už nevyjdem sama zo seba. Šialená myšlienka. Vitaj , pani depka.... Nie ! Tak vstávam - otvorím okno a snažím sa dívať - v okne mám muškáty a pod ním ruže - už nie sú sivé. Sú ružové, červené, žlté. Strom pri kaplnke sa pýši v plnej paráde. Mám rada zelenú. Nádhera, poviem si, prečo som ťa nevidela ? Do uší mi preniknú hlasy ľudí z ulice. Slzy sa sušia , iba napätie v nevyplakaných očiach ešte dlho zostáva. Vyjdem na dvor, pohladkám psa aj mačku, čosi poprekladám, upracem...Potom sa vrátim dnu, prúdom vody si umyjem ruky a tvár . Sadnem si k pracovnému stolu. V tej chvíli prídu za mnou tvoje slová a myšlienky. Všetko má zmysel.
