Nikdy ho nezaujímalo, kde budeme žiť, či ich z mojej práce uživím, či vôbec budem mať kde pracovať...Na polícii ešte dnes ležia na mňa trestné oznámenia zo strany jeho rodiny. Vraj som ho vykradla, keď som si vzala svojich osobných pár vecí a deti - samozrejme. Sudca ho ešte pri rozvode poľutoval, že nebude mať takmer z čoho žiť, keď bude platiť 1000 Sk výživné na dieťa...Mala som pocit, že mu trtoly svokriných kačíc trčia z uší...Nahlas som sa vtedy zasmiala a skoro ma vykázal z miestnosti...Rasťo -jediný syn rodičov s dvoma barákmi, s dvoma autami, so záhradami, roľami , zdravý chlap , talentovaný, vzdelaný....a dokonca vraj pohľadný ....Z pohľadu mojich priateliek /tých takzvaných/ som HUSA, že som od takého odišla.Aj jeho mati mi povedala : "Víš, zlatunká, keby si trošíčku poslúchala, mala by si sa jak grófka!" A ja - nechcela som poslúchať - proti svojmu presvedčeniu... Rasťo mi raz povedal, že som príliš emancipovaná a pyšná. Svokor mi povedal: "Šak dočkaj, ty zbadáš, my ťa pritlačíme k múru...budeš ty lutuvať...veru!" Sú to už štyri roky - neľutujem, aj keď začiatky boli "o hubu" ... Pred pár dňami som Rasťa stretla. Keď prišla reč na tú jeho starostlivosť , len sľuboval , že už to bude lepšie, že si hľadá miesto na univerzite, chce ísť znovu učiť, lebo z umenia sa vyžiť nedá...Ako je to možné, že ja to dokážem ? Aha, zabudla som - ja som komerčná. Aj týždňovú poznávačku Ríma som im zaplatila obom, aj v Grécku sme minulý rok boli..." Však Ty si šikovná, ja som vedel, komu mám deti nechať..."
V stredu sme sa vybrali s mojou staršou dcérou na mestské slávnosti. Vychutnávali sme si večernú atmosféru, program v centre mesta a videli sme aj Rasťa.
"Pozri, tam je tatko."
"No a? Ani za ním nechoďme, je mi to trápne..."
"Dobre, zlatko, nejdeme."
V máji mala dvadsaťjeden, ani jej nezavolal. Mne to zdôvodnil tým, že nemá jej čo dať a tak jej ani nevolal. Pomyslela som si, že za dlhé roky jej, ani jej sestre, nič nedal - raz tuším farbičky. A teraz zrejme šetrí kredit na mobile. Sadli sme si na zmrzku. Prišli moje kamošky.
"Aha, tam máš bývalého - čo sa k nemu nepriznáš?"
" A načo? Nemám dôvod."
" Minule sa sťažoval, že deti sa o neho vraj nezaujímajú..."
Vraj to sa musia deti o rodičov zaujímať...citovala ho moja kamoška. Nemala som nijakú chuť rozvádzať túto tému. Asi keby sa zaujímal o svoju rodinu, tak by som sa nerozviedla. Tá moja priateľka sa často sťažovala na toho svojho, že ju podvádza a kadečo, ale zostala s ním, lebo sa stará o deti, finančne ich dotuje a jej dáva veľmi slušnú sumu na domácnosť každý mesiac, vyššiu ako plat priemerného Slováka. Pričom ona sama úspešne podniká. Nemá zmysel, aby som sa zase s ňou hádala a povedala jej, že ja by som ani na jej mieste s takým chlapom nezostala. "Ty si taká hrdá hlupaňa, miláčik...",sladko mi zase povedala. "A nevieš sa chlapovi zalíškať..."
Asi sa fakt neviem... Predstavila som si Rasťa - vychudnutý, mierne zanedbaný...chronicky nadávajúci na vládu /to je fuk na akú/a sťažujúci sa, ako sa nič nedá...A asi aj frajerku má nanič. Aspoň by sa učesal .
"Vieš, Alžbet, odkedy sme sa rozviedli, ja ani plavky nemám..." To mi povedal, keď sme sa stretli na slávnostnom otvorení bazénu...Dočerta, a ja som taká neľútostná ?
Hodila som tie žiadosti naspäť do tašky. Je piatok. Nechám si to prejsť ešte hlavou ,ale v pondelok to podám. Určite.
