Noc počíta svoje hviezdy a Ticho sa mi prihovára mlčaním. Myslím, že si rozumieme. Povieme si všetko o našich trápeniach a o tom, čo nás teší a po čom túžime.. . Noc sa vzorne stará o to, aby sme si nevideli do tváre, kto z nás sa podchvíľou červená... Možno je to dobre. Tak sa žiada niekedy všetko vysloviť naraz... Noc načúva a podchvíľou sa usmieva. Zrazu pocítim, že Ticho si sadá ku mne bližšie. Zrejme, aby lepšie počulo, čo mu hovorím...alebo zatúžilo, aby som ho vzala za ruku. Možno chce, aby som ho objala, pohladila po tvári a dala mu bozk na dobrú noc...Jednoducho vie, že ho potrebujem. Noc akoby to pochopila, objíme nás oboch a dožičí nám snívať.
Ráno sa vyberiem do obchodu. Vystúpim z auta na námestí a akosi nevnímam ľudí a hluk okolo seba. V hlave si nesiem Ticho. "Alžbetka, ty ma neočuješ? Zdravila som ťa už dvarázy...Je ti volačo, alebo si zamiluvaná?" Smeje sa mi moja bývalá susedka. Prehodíme spolu pár slov a kladieme do košíkov prepotrebné veci. Pomyslím si, čo som sa tu v dedine naučila : "Šecci luďí šecko veďá, jeden ňeví ňišt!" Asi som zaľúbená do Ticha.
