Keď tu bola tá Moja Depka, mala som zakaždým pocit, že je jediná na svete, a že navštevuje iba mňa... Darmo sa o nej často hovorí - dokonca aj v médiách... Vždy tu bol ten pocit, že na svete som len ja a tá Moja Depka. Dokázala som sa s ňou dohodnúť, obmedziť jej návštevy, občas jej povedať dobrý vtip - aby som videla, či sa dokáže usmiať. Veru nedokáže. A keď, tak iba sa zmôže na škodoradostný úsmev.... Úškrn. Myslela som, že je niekde na ďalekej ceste a hľadá si už inú obeť. A zrazu príde táto! Videla som ju raz u teba. Asi mi prišla niečo povedať. Aj keď nehovorí...Dívam sa na ňu a cez jej oči vidím teba. Ako chodíš po izbe, potom si sadáš a dávaš si ruky niekam k tvári. A sedíš tak dlho - aspoň mne sa to tak zdá. Myšlienky poletujú v miestnosti a sú farby dymu. Možno si ten dym odniekaľ priniesol zo sebou, ktovie... Ťažké klesajú k zemi. Máš čo robiť, aby si v malom priestore nezačal byť zlý..Zlý na všetkých a hlavne na seba. Ale sedíš tam ďalej a nedokážeš definovať presne svoje pocity. Fyzické aj psychické. Ona ti usilovne diktuje a opakuje, čo ťa trápi... Ja viem, už by nemusela. Však už máš za tým, už si za vodou...Ale ona sa s tebou cíti dobre . Vidím to na nej. Poznám jej skvelé pocity. Mojej som nedožičila to víťazstvo...Zvládla som to a sneh je vonku čistejší ako kedykoľvek predtým...A príde aj jar. Prestávam skúmať ten dej v jej očiach. Sedí tu stále. Zavolám ti. Je mi to jasné. Mňa neoklameš. Sme priatelia. Mením svoje plány na dnešné dopoludnie. Beriem tú Tvoju Depku za ruku a vediem ku dverám. Poslušne ide. Sadám do auta : "Poď, teba po ceste niekde vyložím, dobre?"
A idem za tebou. OK?
