Všetkých do jenného vreca? Ňé! ....Už som na lepšom

 O dva roky to bude dvadsať rokov, čo som vymenila Bratislavu za túto dedinu. Nedobrovoľne, ale v rámci uchovania rodiny, lebo môj Primamkin, túžil byť pri mamke. Tváril sa ako veľký lokálpatriot a tým zakrýval primamkovské túžby.Aj dnes ráno som vychádzajúc z nášho Supeeermarketu videla môjho ex svokra - pozrel na mňa s otázkou v "žabacích" očiach : "Ty si tu ešte žiješ?" Áno, a teraz si tu žijem!Už nikoho netankuje, že mám na čele nalepené "blaváčka" , že som sa nevydávala ako panna, že som už raz ušla od oltára pár dní pred svadbou, že synček nebol prvý a jediný, že som vraj "na peňáze", "bohví kolko ďeťí som si dala už zebrať", a synčeka som si vzala kvôli tomu, že bude mať dva baráky,dve záhrady a ledva čakám, až svokrovci "vykrknú", aby som mohla dediť a bohvie čo ešte. A ja som prišla z Blavy "s holú riťú "a tak ďalej....A ja som si zase po pár mesiacoch uvedomila, že u mojej rodiny je na prvom mieste "žalúdek" a preto aj prasa, kačice a "slépky" a zajace ....potom "ostatný majetek ",potom sú "dochtori", potom dlho ,dlho nič, potom ich synček...zase dlho nič ...a potom asi nejaký ten človek....ak vôbec nejaký stojí za to. Cez tieto všetky reálie som sa dívala na obec, v ktorej som bola "nútená " žiť. Našťastie prácu na univerzite som mala úplne príjemnú a bavila ma...To bolo asi jediné plus. Aj keď sa miestni obyvatelia sami seba obviňovali z malomeštiactva, nepripadalo mi to až také zlé...Kolegov som mala rada všetkých, boli z rôznych miest,malých i veľkých...Z práce som sa domov do dediny a k svokrovcom vždy vracala so stiahnutým žalúdkom a s tým, čo zase bude...Cez prizmu týchto vzťahov som sa dívala už pomaly na celý svet, nielen na dedinu, v ktorej som žila. Uzatvárala som sa do seba čoraz viac. Stres vykonával svoje. Pri mojej povahe sa to však nedalo večne ...Rozhodla som sa svoj život zmeniť...Zrazu. Bol to veľký zlom , bolo to bolestivé, ale bola som odhodlaná "prežiť".Po rozvode som uvažovala aj o návrate do Bratislavy, ale upustila som od tej myšlienky...Prečo by som mala niekam odísť? A začínať i v pracovnej sfére od nuly ? Skúsim tu zostať žiť, skúsim zmeniť môj lokálny "svetonázor"...Zrazu to čierne sklíčko, cez ktoré som sa dívala na tunajších obyvateľov a prostredie začalo blednúť. A v jeden deň som sa zobudila a bolo už celé priehľadné. Svet bol zrazu plný farieb. Začala som sa na ľudí v tejto dedine usmievať. A oni na mňa tiež. Akoby nevideli tú nálepku na mojom čele "tá blaváčka" . Jednoducho žijem tu. A hádzať všetkých do jedného vreca kvôli pár nepodarkom sa predsa nepatrí....