Ustavične prší. To krajina sa asi umýva po zime - nezime. Mne to nevadí. V aute je príjemne teplo. Mysľou mi prebleskne, ako v minulosti ľudia prekonávali vzdialenosti - peši, na koni, na vozoch, kočoch...Predo mnou sa vynorí rázcestie . V jeho strede medzi stromami kríž. V rýchlosti odhadnem, že drevený. Na ňom rozpína svoje ruky "plechový" Kristus. Farby sú vyblednuté...Tým akoby svietil do ďaleka. V tej chvíli si uvedomím, že nech sa uberiem ktoroukoľvek z tých dvoch ciest, koniec nájdem raz v tom rozpätom náručí... Aj preto stojí tam - medzi cestami. Myšlienka ma naplní akýmsi pokojom. Napadne ma, že by som si mala viac veriť. Pri tomto poznaní mi odľahne, ako keď nájdem chybu niekde medzi číslami....Všetko je o poznaní. Aj o poznaní seba samého. Úzkosť z posledných dní sa kamsi stratila. Všetko sa odohralo v mojej hlave v okamihu. Vyhodím smerovku a vyberiem si tú pravú cestu. Hra slov. Život sa s nami však nehrá. To nie.
