Tak prijmem dary tejto roviny. Ponáram sa hlboko do jej teplých vôd. Dýcham studený vzduch a vločky mi padajú na tvár. Zvláštne takto sa dívať ako padá sneh.Obloha visí nado mnou bielosivá, ťažká, akoby mala spadnúť. Od detstva sa vody akosi neviem nabažiť. Pomyslím si, že predsa je pár dobrých vecí v živote. Pomyslím si, že je to hádam tak dobré ako milovanie, keď je každej bunke tela dobre a myseľ odpočíva. Je to tak dobré ako hudba. Napadá ma teraz taký Haydn, napríklad. Akoby mi to práve zaznelo v ušiach. Usmejem sa,že už len chlebíčky a šampanské mi tu chýbajú k tejto dokonalosti. Tak si tu bahním. Všetko je o príťažlivosti. Voda ma priťahuje. Aj sneh je voda.Rýchlo sa mení na vodu hlavne u nás. Prekvapí ma poznanie, že keď vypínam, tak deň nie je taký neskutočne krátky...Vyleziem z vody. Pokračujem krajinou. Sneh konečne vŕzga pod nohami. Riečka je zamrznutá. Kam ideš rieka? Predsa vždy niekam. Ale teraz akoby sa čas zastavil. Zamrzol v ľade.Zamrzol mu ten škodoradostný úsmev, keď ma stále hnal niekam dopredu. Aj čas sa dá zastaviť. I keď iba na chvíľu. Na peknú chvíľu. Večer ešte len drží Noc za ruku, keď zhadzujem kabát v ateliéri. Na hoblici ležia čerstvo nabrúsené dláta. Nosom vdýchnem vôňu dreva. Všetko je o príťažlivosti. Teším sa na prácu. Zajtra nebudem odpočívať. Práca, dobrá hudba, večer sa ponorím medzi niečie písmená.
