Tak v skratke: Jeden mlynár mal dcéru a mal ísť so ženou niekam na svadbu. Keďže bývali v mlyne na kraji dediny, tak niekto musel zostať doma. Zostala dcéra. V noci zrazu počula, ako sa niekto dobýja do mlyna. A to sa tam zbojníci podkopávali popod stenu.
"Zvenka z dvora sa podkopávali ďírú a potom tam lízli. Tak ona zala sekeru a čakala pri tej ďíre. A keť tú ďíru už odkopali tolkú, čo sa taďe vepchav človek -tak taďe lízov núťer jeden..A keď tam už vlízov , ona mu zaťťala za krki a otťala mu hlavu.A poťáhla ho núťer - mosela biť pevná tá céra - a hoďila ho do pivňici. Išov druhí , aj tomu. Zabila ich dvanácť. A trinásti bov venku a ten kričav :- Kamaráďi, čo je? Ďe sťe?- Ňido ňišt. Mislev si , tam sa volačo robí...Tak tú hlavu tam len tak pichov a friško mikov nazadek. A ona zaťťala, ale ňeotťala. No on už veďev, čo je, a ušov preč.
Ráno, keť došli roďiči ze svaďbi, tak im hovorila ,čo sa stalo a zavílla ich do komori: - Kukňiťe, dvanácť chlapov zabitích!- No práda,potom to išli nahlásiť žandárom,tí došli, foťili hu a šecki novini písali o ňej.Za zabiťí zbojňíkov bola velice vichválená."
/Tu je vidieť aj vplyv súčasnej doby na rozprávačku, niekedy nás to rozosmialo. Hlavne , keď v jednej rozprávke povedala , že "princ víťáhov revorvel a zastrelev tú ovcu..."/
Potom prišiel šikovný mládenec, za ktorého sa vydala. Bol bohatý a jedného dňa ju zavolal, aby sa s ním vybrala na cestu navštíviť rodičov. Išli ďaleko do hôr. Zrazu jej on hovorí:
"-Kukňi mi tuto v hlave, asi ma volačo pohrízlo.- A ona mu kuká v tej hlave a hovorí: -Jéj, čo tu máš?-
A on tam mav strašne velikú jazvu a hovorí : - Ňevíš, keď si mi do tej hlavi zaťťala a tích mojich dvanácť kamarádov zabila?-
Nuž ona stŕpla náramňe,lebo mislela, čo čil? Veďela, že je zle. A on jej hovorí : -Ty buďeš čil sedmorú smrťú umírať!- Dovízov hu do hór a tam sa zišli zbojňíci šecci a hovorí: -Kamaráďi, tu je ten vtáčik, čo nám tích dvanácť zabev!-
-No, dobre, čil ňemáme kedi s ňú robiť, čil hu ňeháme, mosíme icť krannúť...-
Mlynárovu dcéru dali do opatery jednej babke, ktorú však šikovne oklamala a ušla. Bežala cez hory.Zbojníci za ňou.
"Už ňemala sa ďe skovať, tak sa ukrčila za krípopu. Se strašním strachom čakala a prosila panenku Máriu, abi hu zakrili plášťom. Veďela, že keď hu chiťá, tak je koňíc. Zbojňíci šak išli šecci okolo a ňezbadali hu. A ona potom išla domov. Ňido hu doma ňepoznav - bola úplne šeďivá, vrášková, žltá...Ňepoznali hu vlasní roďiči - až keď im to viprávala. A tí si misleli : Šak si ti dostala dobrí švac..."
