Ako prváčka...
Už druhú hodinu sedíme pri domácej úlohe. Prvej... Ani nechcem premýšľať nad tým, že nás ešte čaká čítanie a písanie... Už to takmer vyzerá, že príklad vypočíta, ale... Opäť nič. Neviem, či som viacej smutná z môjho sklamania, alebo z jej neskutočného smútku a bezmocnosti v očiach... Povzdychnem si a skonštatujem, že ešte je len prvé mesiace v škole. Nemôžem predsa očakávať zázraky - veď ani neviem, aký má genetický základ. Vôbec nepoznám jej rodičov, okrem ich mien a roku narodenia som v rozhodnutí o adopcii nič iné nenašla. Stále verím, že pokiaľ skončí prvý ročník, bude to lepšie. Veď nie každé dieťa všetko ľahko chápe...
(Niekde v tomto momente si uvedomujem to šťastie, že s prvým dieťaťom som sa nikdy učiť nemusela...)
O rok neskôr sa už trápime traja- priateľ, ona, aj ja. Každé poobedie rovnaký scenár: najskôr s ňou píšem úlohy ja, o hodinu neskôr ma vymieňa priateľ. Napriek tomu, že sa malá neskutočne snaží, nejde jej to - najmä matematika. Nad jedným príkladom strávime aj dve hodiny... Pravidelne presviedčam učiteľky, že Domča potrebuje diagnostiku - veď jeden deň vypočíta nejaké príklady, no na druhý s tými istými nevie ani pohnúť. Márne, odpoveďou mi je: „Pani Maziniová, Dominike naozaj nič nejde. Dokonca už na hodine ani nechce pracovať. Mali by ste sa s ňou doma viac učiť a kontrolovať ju. Tuším sa venujete cudzím deťom viac, ako tým svojim. A tiež by ste nemali zabúdať na to, že jej rodičia mohli byť všelijakí..."
V júni sa teším z druháckeho vysvedčenia, pri ktorom by som za iných okolností trpko zaplakala...
Prešla tretí ročník.Síce každý deň končíme písanie úloh minimálne po dvoch hodinách a všetci sme vyčerpaní, ale čo už.... Nedopustím, aby prepadla alebo ju preradili do špeciálky...
Vo štvrtom ročníku sa teším, že bude v športovej triede. Konečne môže naplno využívať svoju zaťatosť a snaživosť v jednom - v atletike to vraj nie je na škodu.
V piatej triede soptí, ak ju náhodou niekto predbehne. Neukľudňuje ju ani veta: „Dominika, veď všetky tie dievčatá sú od Teba o dva roky staršie...." Napriek športovým úspechom však bojujeme s učivom naďalej. Pribudol dejepis, zemepis, ťažšia matematika, literatúra... Posledné mesiace chodí zo školy čoraz smutnejšia - vraj jej učiteľky neveria, že sa doma naozaj učí. Jej obľúbenými argumentmi sa stávajú slová, ktoré ma ubíjajú:„Mami, je to zbytočné! Ja som predsa sprostá!"
Ako siedmačka...
Už rok s ňou nepíšem domáce úlohy...
Učí sa sama a - celkom úspešne...
Zbožňuje nielen svoju triednu, ale aj matikárku - hoci iba z matiky má štvorku...
Je z nej úspešná volejbalistka a riaditeľ jej nezabudne dať najavo, že si cení jej športové úspechy...
Keby ju teraz videli jej bývalé učiteľky z malého mestečka, kde strávila prvých päť rokov školskej dochádzky, nespoznávali by ju... Vysmiata, spokojná, šťastná...Plná optimizmu a predstáv, že pôjde na športové gymnázium. Stačilo sa presťahovať, zmeniť školu a učiteľku, ktorá po dvoch mesiacoch potvrdila to, čo som dávno avizovala - Dominika potrebuje diagnostiku. Ešte v ten rok sme zistili, že je dysgrafička, dysortografička a čiastočná dyslektička s poruchou krátkodobej pamäte.
Opäť raz prebitá genetika...
Vďaka učiteľom spred dvadsiatich piatich rokov som dokázala posúvať svoje hranice ja.
Vďaka tým z blaváckej Mudroňky, si ich teraz môže posúvať moja Dominika.
Učitelia majú veľmi veľkú moc. Len neviem, či si dostatočne uvedomujú tú svoju silu, s ktorou každý jeden deň narábajú...
