„Dcérenka, už dva dni sme nič nejedli. Nikto tu nič nemá. Prosím, pošli mi niečo po deckách- aspoň na lieky a na chleba."
Hoci znie mamin hlas naozaj zúfalo a ja viem, že jej opäť niečo pošlem, zalieva ma vlna zlosti. Najskôr jej nadávam, že opäť všetko minula (tento mesiac som jej už jeden veľký nákup urobila), no uvedomujem si, že hovorím zbytočne...
O dve hodiny už moje staršie dieťa sedí vo vlaku s presnými inštrukciami. Vie, že si má vypýtať predpis a vybrať tie lieky. Vie, že jej za zostatok má kúpiť nejaké jedlo. A vie, že za žiadnu cenu jej nesmie dať peniaze do rúk, pretože by si nakoniec lieky určite nevybrala.
Večer už počúvam mamino nadšenie v hlase- má čo potrebuje. Suroviny na varenie a spokojných stravníkov v komunite. Tabletky sú síce na stole, ale vziať si ich zabudla. Drží sa svojho - najskôr jedlo, potom zdravie...
Posledných pár rokov je to presne takto. Všetky peniaze - vyhrané, vypožičané, aj tie zarobené, končia v hrncoch. Žiadne vankúšiky na horšie časy.
Hoci kedysi tvorba rezervy nebola pre ňu až takým problémom....
Kedysi....
Mali sme dom. Rodinný. Mali sme auto. Nové. Ako prví v rodine sme mali novú sedačku a obývaciu stenu. Dvakrát ročne sme pozývali rodinu na zabíjačku. Pečená kačka alebo hus tiež neboli zriedkavosťou. Dokonca ma sem-tam mama poslala vložiť úspory na vkladnú knižku.
Kedysi... Keď ja som bola dieťa a rodičia robili v maštali.
Kedysi... Keď mal prácu aj ten, komu sa pracovať nechcelo...
Kedysi... Keď matka nebola chorá...
Kedysi... Keď neboli hracie automaty a rýchle pôžičky....
Práve tie prišli v rovnakej chvíli, ako matku prepustili z práce. Ušetrené peniažky sa veľmi rýchlo rozkotúľali, a nijako sa nevedeli vrátiť. Po viac ako dvadsiatich odrobených rokoch v maštali pri kravách a prascoch a ďalších dvoch rokoch kariéry upratovačky, jej práve automaty „pomohli" uveriť, že opäť bude mať našetrené peniaze. Tá, čo tak tvrdo kritizovala a nenávidela gamblerstvo, zrazu v priebehu dvoch rokov prišla "vďaka" automatom o všetko, na čom tvrdo pracovala. Najskôr tam končili všetky výplaty. Potom chcela výplaty späť, tak začala predávať nábytok. Nakoniec jej vidina toho, že raz sa predsa musí všetko vrátiť, zhltla aj ten náš rodinný dom. Aj mamino zdravie...
Spása prišla v správnej chvíli. Prevzala podobu šarmantnej a veľmi dobrej ženy, ktorá mamu vypočula a ponúkla jej to najfantastickejšie riešenie - pôžičku. Takú rýchlu, aká len mohla byť. Niečo presne pre ľudí, ktorí sú v zúfalej situácii - ráno nemáš, no večer nakupuješ...
O pár mesiacov sa rýchle pôžičky stali novým zdrojom príjmu mojej mamy... Vzala jednu, potom druhú, po nej tretiu - aby splatila tú prvú, potom ďalšiu, aby splatila tú poslednú..... Napriek tomu, že to s ňou išlo čím ďalej tým horšie, na „dobrú ženu" dopustiť nedala. Veď jej počkala so splátkami ešte ďalší týždeň...
Niekedy som mala pocit, že jej dlhy rastú adekvátne mojim vyšším príjmom. Vlastne- tiež dobre načasované. Ak by som nemala lepšie zamestnanie, dnes by bola na ulici - spolu s mojim, vtedy ešte násťročným, bratom.
Našťastie, prácu mám. A zatiaľ zvládam splácať aj jej, aj svoje záväzky.
Popritom všetkom si vlastne uvedomujem, že tá moja mamka mi dala dve dôležité skúsenosti do života. Najskôr ma presvedčila, že nepotrebujem matematiku na to, aby som pochopila, že pravdepodobnosť výhry na hracích automatoch je mizivá. Potom mi ukázala, ako človek môže skončiť, ak zavolá na to lákavé číslo, ktoré sľubuje všetko, čo práve potrebujete...
Pretože niekedy stačí naozaj raz. A potom to už ide ako na rýchlodráhe. Nasadnete, ale vystúpiť neviete...
