Nevedela som sa dočkať, kedy Timko vo svojej „Chiuaua!“príde na koniec. Zistila som totiž, že bez problémov prestane spievať, keď naneho prehovorím presne na konci pesničky. Pravda, musela som poznať všetkyTimkove obľúbené, ale stálo to za to...a celkom som si rozšírila repertoár:-). Toto poznanie bolo základompochopenia princípu fungovania jeho „hlavy“. Každá činnosť MUSÍ mať u nehosvoj začiatok a koniec. Ak začne spievať, musím počkať na koniec pesničky. Akzačne imitovať hercov, musím do jeho monológu vstúpiť v momente, keďskončí. Nevystihnem tú pravú chvíľu, a - niečo ako časová slučka... Všetkozačína opäť...
Častokrát som práve z podobnej „slučky“bola nesmierne unavená. Presne si pamätám na moment, keď mi spadol kľúčik odskrinky na zem. Timko si túto situáciu spojil so sekvenciou nejakého filmu acvak- v hlave prepol a ...Dokola rovnaký úkon: Timko vygúli oči,vypustí z ruky kľúčik, nadýchne sa z plných pľúc, čupne si, zatvoríoči, hmatá kľúčik, vezme ho, postaví sa a opäť- vygúli oči, vypustíz ruky kľúčik a tak ďalej. Po neviem koľkom raze som konečnepochopila, že ide o film Titanic a Timkovi behá v hlave časť,keď sa Lenoardo di Caprio snaží otvoriť mreže a pritom mu spadnú kľúče. Snažilasom sa spomenúť si, ako ten film pokračoval. Vedela som, že ak hneď na niečoneprídem, bude vyčerpaný aj Timko, aj ja... Počkala som na moment, kedy chytilkľúčik z podlahy, zobrala ho z jeho rúk a povedala, že brána sa otvorilaa ideme hore- je to zatopené. Podarilo sa, Timko ma začal vnímať...
Stále chodil so svojou "tajomnou" krabicou.... a mne ju dovolil otvoriť úplnou náhodou. V telke šielvečerníček o Bambuľke a Timko mal rád jeho úvodnú pieseň.Využila som ju na to, aby som pri slovách: „...prišla stuhou previazanáškatuľka...“ vzala krabicu do rúk a otvorila. No, pravdupovediac, čakalasom všetko možné, len nie moju spomienku na detstvo... Boli tam také zelenétabuľky s drážkami, na ktoré sa dali pritláčať plastové písmenká. Akodecko som mala žlté písmenká, tieto tu boli biele...
Podvedome som začala písať, teda pritláčať,svoje meno na tabuľku. Timko urobil na ďalšej to isté a povedal: „ Timkopíše Janette.“ Ja na to: „ Uhm, Timko je šikovný“. Nejako ma premohla nostalgia a až po párminútach, som sa pozrela na Timkovu tabuľku. To už však „písal“ slová Timotej,Lívia, Snehulienka a sedem trpaslíkov, Dudroš. Ani neviem, či som bolavtedy veľmi prekvapená... Jedno som však vedela naisto- Timko vie čítať.Jednoduché slová bez problémov, zložitejšie slabikoval. Rád sa so mnou hralpráve spôsobom, že sme si vymieňali napísané tabuľky – ja som čítala tie jeho,on moje...
Pritláčanie písmen na tabuľku mu išlo výborne.Klasické písanie ceruzkou však bol ťažký oriešok. Nechcel písať. Vyzeralo to,že sa bojí ceruzky, farbičiek, pera... Vo svetlých chvíľkach ešte tak kriedouna tabuľu, ale toť všetko... Už som bola celkom zmierená s tým, že budepísať tabuľkou, keď ho v jeden deň zaujali prstové farby v mojomkabinete (pôvodne darček dcére na Vianoce). Dva dni si len obzeral krabicua ja som odolávala nutkaniu otvoriť ju... Peňazí málo a keď človeknevie, či to vlastne nejako Timko využije....No tretí deň sme už však veseloobaja namáčali prsty do farieba kreslili na baliaci papier (ani neviem, kto mal z toho väčšiuradosť- či ja alebo Timko)... Potom som si vzala farbičku a namočila doprstových farieb. A on to zopakoval. Písali sme ako kedysi naši predkovia,len sme miesto atramentu využili farby. Timkovi sa práve táto hra (aj keď tovlastne ani hra nebola) veľmi páčila. Po počítačoch bola hneď na druhom mieste.Až dovtedy, kým sa prstové farby neminuli. Ukázalo sa, že to bol úžasný zásah„zhora“. Timko po skonštatovaní: „ Nemá farby. Prázdne.“, VZAL do rúk farbičkua začal kresliť, aj keď po objektívnom zhodnotení jeho výtvorov to boliskôr čmáranice...
To sme už však boli vo fáze, keď nulťáci„makovali“ koláčiky, čo v preklade znamená vyplňovali bodkami kruh. NaTimka bol takýto úkon nad jeho možnosti. Býval unavený, sústredenosť ho skôrobchádzala ako „okupovala“ a bodkyho nezaujímali. Až pokiaľ som od únavy neľahla na lavicu ja a nespustilaúplne vyčerpaným hlasom monotónne: „ Timko, kresli bodka, bodka, bodka, bodka,bodka....“ Na čo teda ON zareagoval tým, že začal všetky bodky, teda mak nakoláčiku, spájať.... a zrazu sme boli o krok vpred pred ostatnými nulťákmi.Oni ešte len „makovali“, a my sme s Timkom už spájali bodky dopísmeniek podľa predlohy....
... a vraj pevná metodika nepustí.... u môjho Timka žiadne písané pravidlá nefungovali...
A ak ste prišli až sem a neviete, KTO je TIMKO, asi ste nečítali článok predtým....
