Netrpezlivo som ho totiž rozbalila a s ohromným pôžitkom vložila do pusy. Bol taký skvelý, že pri nasadaní do auta otváram ďalší pre Dalibora a so slovami: „Zlatko, ten súdok je naozaj vynikajúci.“, smerujem čokoládou k jeho puse. V tom však cítim, ako ma vytláča z auta... Zbláznil sa?, prebehne mi hlavou. Otočím sa, že zistím, o čo mu ide, a...
.... a hľadím do neuveriteľne vystrašených očí nejakého chlapa...Vyzerá, akoby videl zjavenie a bez jediného slova ma tisne smerom von...
Nechápavo pozerám.
Kto je ten chlap?
Prečo ma tlačí von?
A...kam mi dal DALIBORA????
Po pár, možno dvoch- troch sekundách mi to došlo...
.... toto - asi - nie je- naše- auto...
Zarazene sa pozriem doprava a čo tam nevidím?? Fabiu, našu Fabiu, a v nej samozrejme môjho Dalibora. Trapas. Zahanbená rýchlo vystupujem z cudzieho auta a otáčam sa, že sa neznámemu ospravedlním. No pri pohľade na jeho - ešte stále vystrašený- pohľad, mi prišla celá situácia náramné zábavná a kútikmi úst mi začalo šklbať...Poctivo som sa snažila odolávať , veď ten jeho strach bol naozaj evidentný...
No po uvedomení si, že ON – veľký chlap- sa bojí takej malej ženy, ako som ja, môj "boj" so smiechom bol prehraný..
Kašľala som na ospravedlnenie a so stekajúcimi slzami po tvári som nasadla už do správnej Fabie a k správnemu chlapovi....Dalibor sa síce s pozdvihnutým obočím pozeral na moju vyrehotanú tvár, ale s obdivuhodnou trpezlivosťou čakal, kým mu budem schopná všetko vysvetliť...
To už však cudzí chlap v tiež modrej Fabii odišiel aj so svojim jendočlenným ženským osadenstvom....No, teda, neviem, neviem, či by som chcela byť na mieste toho chlapíka..
Aj keď- celkom by ma zaujímalo, ako vysvetlil tej svojej polovičke, že tá Cigánočka, čo mu povedala „Zlatko“ a chcela ho nakŕmiť čokoládou, si naozaj len pomýlila auto.... ;-)
