Vypomstilo sa... Večer.
Bolesti v hrudníku. Každý nádych, pohyb a vidím hviezdičky... Doktorovi? No, ešte to nejako vydržím. Prespím sa a bude dobre.. Tak, ako po iné razy... Polnoc.
Driemem posediačky – inak sa nedá. Fakt to bolí. Drahý pravidelne kontroluje môj aktuálny stav... Upokojujem ho: "O.K., zlato, ešte žijem..." Ráno.
Zabúdam na všetky negatívne skúsenosti „našich“ s lekármi a už smerujem na pohotovosť. Na otázku lekára: „ Tak čo Vás trápi?“, opisujem svoje ťažkosti. Skončím, no on sa skúmavo na mňa pozerá spoza okuliarov...Nasleduje otázka: „ Nezamestnaná?“ Odpovedám popravde, že už nie. „Fyzická námaha?“ Tak ani toto nie, skôr duševná a asi toho je zrazu veľa v jeden týždeň... Ešte pár otázok o prekonaných chorobách, sprevádzaných významným slovkom ,Hm´ . A potom ticho.
Čakám, čo mi „pán dochtor“ (ako hovorí moja mama) povie. ...Ticho...Žiadny zvuk, len obraz... Prejde minúta. Ešte stále nič.... Po ďalších sekundách s vážnou tvárou zavolá sestričku a vysvetľuje, čo mi má pichnúť. Priznám sa, že som tak trochu začala báť... Nakoniec som to nevydržala a pýtam sa: „ Pán doktor, čo to môže byť?“ Ešte chvíľku na mňa vážne pozerá a potom spustí:
„ No viete, pani Maziniová, ak tá bolesť v hrudníku neprejde, mali by ste ísť na pozorovanie... Ale poviem Vám, budete prvá Cigánka, ktorú JA hospitalizujem z PREPRACOVANIA!!!“
...no, všetko musí byť po prvýkrát.... ;-)
