Vchádzam do miestnosti plnej ľudí, ktorí sa uchádzajú o voľnú pracovnú pozíciu. Neviem, koľkí sa na ňu hodia, ani neviem, či vôbec dnes niekoho vyberieme. Dokonca sa pristihnem pri tom, že mi je tých ľudí tak trochu ľúto. Na rozdiel od nich viem, čo sa od nového človeka očakáva. Obsadenie voľného miesta ani nemusí byť pre toho najúspešnejšieho vlastne výhrou. Práca je náročná nielen na obsah, ale aj na čas. Vhodná tak akurát pre kreatívca a nadšenca, ktorý má rád voľnosť a flexibilitu. Niekoho ako ja....
Ďalej sa v mojich myšlienkach už nedostávam. Je deväť ráno, predo mnou takmer tridsiatka ľudí, ktorí čakajú na toľko informácií, koľko len môžem za šesťdesiat minút povedať. Opäť si raz uvedomujem, že táto práca je mojou srdcovkou... Zbožňujem ten pocit, keď môžem preniesť nadšenie a motiváciu na iných.... Keď vidím, že nasávajú moju energiu a črty tváre sa im uvoľnia... Keď rozprávam a oni NAOZAJ počúvajú.... A keď cítim, že mi veria...
Viem, je to výzva a neskutočná zodpovednosť. MOJA zodpovednosť. Za vykonanú prácu, za spokojnosť ľudí, ktorých vtiahnem, za slová, ktoré zaznejú, za sľuby, ktoré im dám.
Po necelej hodine končím s úvodom a sledujem pohľadom všetých uchádzačov - starých harcovníkov, aj nováčikov.... V tejto chvíli neviem, či niektorí z nich obohatia môj pracovný tím. Zostáva mi len dúfať a pripraviť sa na množstvo osobných pohovorov.
O dve hodiny neskôr...
Už prestávam počítať, koľkých sme vyspovedali...Musí nasledovať rýchla prestávka! O pár minút na to si uvedomujem, ako málo mi stačí k radosti - prázdny mechúr. V takejto dočasnej eufórii ma zrazu pristaví hlas: „Neviete, kedy príde na rad číslo 23?".
„Určite až poobede", odpovedám a snažím sa spomenúť, odkiaľ toho chlapa poznám. Školenie? Seminár? Konferencia? Jéžinku, to predsa nemôže byť pravda!!!
V hlave sa mi vyroja niekoľko rokov staré slová: „Viete, ja by som Vás do práce vzal, ale kolegyne by pod vedením Rómky asi ťažko rady pracovali...". Hm, vtedy ma budili zo sna ešte niekoľko nocí potom, ako mi ich pán povedal...
To si však už spomenul aj on- teda aspoň jeho výraz tváre tak vyzeral - a mne až v tom momente mi došlo, aká absurdná situácia nastala...
Zvláštne - prvú minútu som pocítila akési zadosťučinenie, taký sladký pocit chystanej pomsty... V tú druhú som si uvedomila, že žiadna pomsta nebude...
Kto do teba kameňom, ty do neho...
Keď on mal v ten podvečer svojich 15 minút slávy, ja som na chodbe pila fantastické piccolko. Nebola som pri pohovore - chcela som, aby mal rovnaké podmienky ako všetci ostatní. A ani kolegom som nič nepovedala, nech sú objektívni aj oni. Až ma škrelo, že takú dávku spravodlivosti poskytujem niekomu, kto mi kedysi ublížil...
No niečo som si predsa len neodpustila. Čakala som len na to, kým skončí pohovor. Pripravila som si fakt dlhý preslov o spravodlivosti a rovnakom prístupe pre všetkých a takmer sa triasla vzrušením, ako mu to pekne naložím. No to, čo zo mňa nakoniec vypadlo, prekvapilo aj mňa...
ON vyšiel z miestnosti na chodbu. JA som k nemu pristúpila a povedala: „Viete, mohla som Vám to vrátiť...Ale to by som potom bola rovnaká sviňa, aká ste Vy."
Verte mi, ten pohľad na jeho tvár bol lepší ako tá najdôkladnejšie prichystaná pomsta.
Tie Božie mlyny fakt melú. Síce pomaly, ale isto.
Akurát im to niekedy trvá celé roky...
Pozn. autorky: Nie som svätec...Som len obyčajný človek, ktorý nemusí vždy robiť tie správne veci. No napriek tomu verí, že spravodlivosť si nás nájde.
