Dnes som však úplne neplánovane sedela v STV-čkovom štúdiu venovanom práve téme homosexuality a Dúhového pochodu. Diskusia o všetkom...A aj o ničom...Dookola to isté - či „to" je normálne, či sa „to" dá zmeniť, či „takýto" majú možnosť šťastne žiť a či „to" naozaj nie je predsa len choroba...
V takejto „zmysluplnej" atmosfére moderátor dáva priestor telefonátu...
„...sledujem vašu reláciu...som matka a môj syn je gay. Ja som sa už vyrovnala s tým, že nebudem mať vnúčatá... Dokonca som už vyrovnaná s tým, že ho okolie a spoločnosť odsudzuje....Ale - prosím vás, veľmi vás prosím, urobte niečo preto, aby mu na ulici neubližovali. Veď nikomu nič nurobil...", posledné slová už takmer cez slzy nemohla dopovedať. A ja som zrazu pochopila a zmenila svoje rozhodnutie...
O dve hodiny som stála na Hviezdoslavovom námestí a s prekvapením zistila, že okrem dvoch chlapcov tam nikto nebol polonahý. Žiadna vyzývavosť - len ľudia, ktorí konečne môžu aspoň na chvíľu urobiť to, čo ja robím vždy, keď mám možnosť. Držať milovanú osobu za ruku - bez odsudzujúcich pohľadov a strachu z útokov...
Dnes som pochodovala... Za gayov, ktorí sú „tajní". Bez afektu, bez vyzývavosti, bez ružových svetríkov...Medzi bankármi, kulturistami, drevorubačmi..
A možno aj za tých, ktorí sú medzi Kotlebovcami a kresťanmi...
