Prechádzala som sa v mojom najobľúbenejšom oddelení, študovala tituly, prezerala si obálky noviniek aj tých už skôr vydaných kníh. Nikdy tam nie je veľa ľudí a teraz tomu nebolo inak. Len muž a žena na konci uličky. Hneď som si všimla, že niečo hľadajú - on mal pri uchu telefón a nahlas diskutoval o knihách z regála, pred ktorým stál. Nedalo sa nepočuť.
„Ale to nie je normálna kniha, to je cestopis. ... Hej, ten Vietnam. ... Majú ich tu dosť. ... Vieš čo, nahlásiš učiteľke, že si berieš ten Vietnam a ak bude na teba tlačiť, môžeš si ju potom prísť kúpiť. ..."
Dotelefonoval a začal manželke vysvetľovať, na čom sa (zrejme s dcérou) dohodli. Myslím, že jej to bolo rovnako jasné, ako mne, keďže ona pri ňom stála celkom blízko a ja až na opačnej strane uličky a tiež som to počula, ale predsa jej ešte raz zopakoval celý rozhovor.
Začala som sa cítiť pozitívne. Boli to síce úplne cudzí ľudia, ale bolo mi sympatické, že sa (zrejme rodičia) snažia pomôcť dievčine na druhej strane telefónnej linky pozháňať veci, ktoré potrebuje do školy. Dokonca sú ochotní jej tú knihu kúpiť. Zrazu sa mi svet zdal opäť správny. Škola bola zjavne znovu miestom, kde sa mladí ľudia niečo nové naučia, kde nielen získavajú informácie ako „na tácke", ale sa aj aktívne zapájajú. Kde spracúvajú témy a niektorí do vzdelania aj investujú. Ale hlavne pracujú na zadaní a ani im nenapadne podvádzať. Usmiala som sa.
Muž a žena sa medzitým otočili a odchádzali. Zmizli za rohom a ku mne sa ešte doniesli posledné vety „starostlivého" otecka:
„Však tých dvadsaťpäť strán z toho nejako urobí. Ja byť na jej mieste, chytím to a odfotím a mám to hneď."
Toľko o ideálnom svete, kde sa v škole nepodvádza. Začalo mi byť jasné, prečo dnes študenti majú k učeniu taký prístup, aký majú. Veď podvádzanie a zľahčovanie je trend, ktorý očividne podporujú aj ich rodičia. Tak prečo nie?
Škoda len, že ako učiteľka sa s tým nedokážem zmieriť.
PS: Klobúk dole pred všetkými, ktorí v dnešnej dobe študujú poctivo. Verím, že tá dievčina patrí medzi nich.
