Budík zazvonil a ja som vedela, že mám ešte aspoň hodinku, kým sa budem musieť zdvihnúť z postele do ďalšieho dňa. Je to taký môj rituál - ráno budík zazvoní príliš skoro na to, aby som už musela vstávať a ja si vychutnávam prvé chvíľky dňa polihovaním v posteli. Niežeby mi to prinieslo nejaké pozorovateľné naštartovanie dňa, práve naopak, pri tomto počasí ma to ešte viac uspáva a mojej nálade pridáva nálepku „melancholická".
Dnešok však je iný. Je siedmeho. Siedmeho septembra. Presne dva mesiace odo dňa, kedy sa môj život navždy zmenil...
A preto som sa definitívne rozhodla, že dnešný deň strávim pozitívne. Svet naokolo mi to trošku komplikuje - vonku je zamračené, trošku aj prší, je pracovný deň a navyše som včera nebola nakúpiť, takže doma máme len suché rožky...
Na druhej strane, mám tu človeka, ktorý prisahal, že zvyšok života strávi po mojom boku. Práve sa prebúdza a jeho prvý pohyb ho vedie na moju stranu postele. Pritúli sa ku mne a spí ďalej. Ako bábätko.
On je ten, ktorý dokáže zahnať moje starosti niekam ďaleko. On mi prináša úsmev do daždivého dňa. On je ten, ktorý povie „ja to urobím" aj vtedy, keď vie, že by som to mala spraviť ja. V jeho náručí plačem, keď mi je ťažko. A jemu volám, keď sa mi niečo podarí.
Dva mesiace. Hoci to nie je žiaden veľký úspech, ako by to povedali (napísali) niektorí diskutujúci, je to začiatok. Začiatok našej spoločnej cesty. A obaja veríme, že bude veľmi dlhá...
