Áno, zamyslieť sa nad tým občas, je asi normálne. Svedčí to o tom, že človek už má ten správny smer a ide si za ním. Nemusí sa denno-denne zamýšľať nad tým, či kráča tou správnou cestou a či ho tá cesta dovedie do jeho cieľa, prípadne aký je vlastne jeho cieľ. (Alebo je to možno znakom toho, že mu je to jedno?)
Horšie je, keď nad tým rozmýšľate viac ako len občas. Keď vás myšlienky naháňajú každý deň alebo aj viackrát denne. Keď stále hodnotíte a analyzujete a hľadáte odpovede, ktoré neprichádzajú.
V otázke výberu povolania som sa rozhodla takpovediac bezbolestne. Povolanie učiteľky bolo niečo, čo som považovala za správne, za potrebné, za užitočné a za zvládnuteľné. Myslela som, že na to mám. Jediným zádrhelom bola zodpovednosť. Nikdy som nechcela robiť prácu, ktorá by zahŕňala zodpovednosť voči iným. A aj tak som si vybrala povolanie, ktoré je jedno z najzodpovednejších, aké poznám. Veď vplývať na ľudí, najmä na deti, to je niečo, čo sa nesmie brať na ľahkú váhu. Školské výlety a exkurzie - tomu som nikdy neprišla na chuť, pretože sa spájali s ešte väčšou dávkou zodpovednosti než bežný vyučovací proces v škole, ale vedela som, že aj to je súčasť povolania, ktoré milujem, tak som sa ich snažila zvládať ako som najlepšie vedela.
Áno, mám veľmi rada toto povolanie a neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Našla som v ňom naplnenie svojich snov, sebarealizáciu a aj hrdosť na to, čo robím. Vlastne, čo som robila.
V poslednom čase je moja práca trošku o inom. Nepracujem s deťmi, ale s dospelými (aj keď často sa tak vôbec nesprávajú). A práca, ktorá bola predtým naplnená vzťahmi (ranné stretnutia pri príchode do školy, pravidelné stretávanie sa na hodinách niekoľkokrát v týždni, pozdravy a možno aj krátke rozhovory pri stretnutí v meste), sa zrazu zmenila na strohé nauč-vyskúšaj-zapíš hodnotenie-zbohom.
Spočiatku to bolo niečo, na čo som si nevedela zvyknúť. Vlastne, doteraz som si na to nezvykla. A preto často premýšľam nad tým, či sa môže vyučovanie oddeliť od ľudského rozmeru, s ktorým sa spája výchova. Dá sa vôbec dobre učiť, ak neexistuje žiadny vzťah medzi učiteľom a študentmi? Ak sa aspoň trošku nepoznajú? Ak si k sebe nenájdu cestu?
Desí ma, keď príde čas posledného stretnutia s niektorou skupinou študentov a ja si uvedomím, že nielenže neviem k tváram priradiť mená, ale často dokonca ani tie tváre nespoznávam. Keby som ich stretla v meste alebo hoci aj na chodbe v škole, vôbec by som si nebola istá, či som ich učila alebo nie. Počas tých pár stretnutí, ktoré sme absolvovali, som s niektorými ani raz nehovorila. Vôbec ich nepoznám. Jednoducho som im len odovzdala potrebné informácie, pripravila študijné materiály a cvičenia, odskúšala ich a ... a to je všetko. Nemala som šancu ani len si zapamätať, kto sú.
A čo ma mrzí asi najviac - akonáhle majú zapísané hodnotenie z predmetu, ktorý som ich niekoľko mesiacov učila, väčšina z nich sa spoľahne na to, že si ich možno pri tom množstve študentov nepamätám a snažia sa splynúť s davom. Akoby to bolo niečo podradné pozdraviť ma alebo usmiať sa pri náhodnom stretnutí. Ešte horšie je to vtedy, keď si toho študenta či študentku pamätám, pretože sme spolu zvykli diskutovať na hodinách či riešiť problematické zadania, no teraz sa tvári akoby sme sa v živote nevideli - a ja si už potom fakt nie som istá, či som si toho človeka s niekým nepomýlila. Vtedy mi je naozaj smutno a myslím na to, či vôbec má nejaký zmysel vkladať sa do učiteľovania celým srdcom. Či stojí za to hľadať ďalšie možnosti ako sa zlepšiť, ako spestriť hodiny, ako im ponúknuť čo najpohodlnejší prístup k materiálom, ako vymyslieť čo najvhodnejšie cvičenia, ... keď je to vlastne všetkým jedno.
Možno učenie vôbec ešte nazývať povolaním alebo sme ho degradovali už len na poskytnutie služby? A môže sa učiteľ vôbec ešte považovať za učiteľa, keď jeho práca vôbec nezahŕňa prácu s ľudskou stránkou študentov? Nemohol by učiť vlastne ktokoľvek, kto dokáže prerozprávať nejakú tú tému a vyskúšať študentov, koľko si toho zapamätali?
Vždy som si myslela, že učiteľovanie je tvorivá práca. A verila som tomu, že nezáleží na tom, či pracujete s deťmi alebo s dospelými - veď študent je stále študentom a treba mu poskytnúť všetko potrebné pre jeho ďalší rozvoj v danej oblasti bez ohľadu na jeho vek. Keď som ešte študovala, pripravovala som sa na to, že moja práca bude spočívať v neustálom tvorení niečoho nového. Veď učenie predsa nemôže zostať oblasťou, ktorá stagnuje - musí sa stále vyvíjať a prispôsobovať sa potrebám a možnostiam spoločnosti.
Len sa mi teraz často zdá, že sa chceme tváriť, že všetko robíme správne, keďže využívame najmodernejšie pomôcky a „nové" prístupy k učeniu. Ale naozaj tým myslíme učenie alebo už len spôsoby odovzdávania informácií? Nemala by pri vyučovaní byť neoddeliteľnou súčasťou celého procesu aj aktívna účasť študentov? Nemalo by sa na každej hodine niečo „diať"? A nemala by nás zaujímať aj spätná väzba? Nielen hodnotenie smerom od učiteľa k študentom, ale aj od študentov k učiteľovi? Nemali by sme sa stále snažiť o skvalitnenie vyučovanie? Prečo teda, keď požiadam študentov o zhodnotenie mojich hodín, zdráhajú sa niečo povedať/napísať? Naozaj som jediná, kto sa ich niečo také pýta?
