Často sa stretávam s myšlienkou, že najlepším priateľom je manžel, partner, snúbenec, jednoducho človek, ktorého ľúbime. A súhlasím s ňou. Myslím, že tak by to malo byť - je to najbližší človek, pozná vás najlepšie zo všetkých, tak by mal byť aj najlepším priateľom. Je medzi vami puto, ktoré sa nedá roztrhnúť a ktoré odolá akýmkoľvek nástrahám. Áno, rozhodne s tou myšlienkou súhlasím.
Stačí to však? Ak už sme našli svojho najlepšieho priateľa, znamená to, že tých ostatných už nepotrebujeme? Ako sa odlišuje najlepší priateľ od tých ostatných? A koľko priateľov vlastne v živote potrebujeme? Kedy ich máme dosť a kedy málo?
Často nad tým premýšľam a prišla som na to, že v mojom živote to funguje tak, že s najlepším priateľom (manželom) prežívam v živote dobré aj zlé, krásne aj smutné chvíle. A priateľovi o tom chcem porozprávať. Rozprávanie potrebujem k životu. Keď som v pohode, rozprávam. Keď mlčím, niečo nie je v poriadku. Zažila som situácie, kedy moji najbližší znervózneli len preto, že som bola ticho. Báli sa, či nie som chorá. Okamžite zisťovali, čo sa deje.
Sú situácie, o ktoré sa bez problémov podelím s inými ľuďmi - v mojom slovníku kamarátmi alebo známymi. A sú také, o ktorých poviem len priateľom. Také tie súkromné. Trapasy, ktoré sa mi prihodili. Sny, ktoré snívam. Veci, ktorých sa bojím. Úspechy, na ktoré som hrdá.
Moja povaha sa však rozhodne nedá nazvať nekomplikovanou a jednou z vecí, ktoré ma robia ťažko znesiteľnou pre ostatných je práve to rozprávanie - keď rozprávam, tak veľa, keď nerozprávam, tak vôbec. Buď - alebo. Čierne - biele.
Preto si veľmi vážim ľudí, ktorí to napriek všetkému zvládajú. Ktorí majú pre mňa pochopenie, ktorí ma dokážu vypočuť bez toho, aby ma poúčali, čo som mala urobiť inak. Ktorí mi dôverujú natoľko, že sa na mňa obrátia so svojimi problémami a chcú poznať môj názor. Svojich priateľov.
Jedného takého výnimočného človeka som stretla pred pár mesiacmi. Dokázal s obrovskou trpezlivosťou počúvať moje rozprávanie o tom, ako by som chcela učiť, čo by som chcela zmeniť, čo zlepšiť. On mi za to rozprával o svojej práci, ambíciách, o svojich plánoch. Aj teraz, keď už sú naše rozhovory dávno minulosťou, často sa mi stane, že mám chuť zdvihnúť telefón a porozprávať mu o tom alebo onom projekte alebo o ďalšej šialenej myšlienke, ktorá mi skrsla v hlave. Ale potom sa zarazím a uvedomím si, že už je to preč. Uzamknem svoje myšlienky do tajnej priehradky vo svojej mysli, z ktorej z času na čas vykypia, pretože ich je tam toľko, že tá priehradka to nevydrží. Ale aj o tom je život. Že napriek tomu, že navonok je všetko tak, ako má byť, svet sa točí iným smerom, než to očakávame. Že máme okolo seba ľudí, ktorých milujeme a ktorým na nás záleží, ktorí by pre nás urobili všetko na svete, ale napriek tomu je deň smutný, lebo nám chýba ten jeden, ktorý vie počúvať. Ten jediný, ktorý nie je každodennou súčasťou nášho života a práve preto sme sa s ním tak radi delili o svoje zážitky.
A tak tu sedím a modlím sa, aby som opäť stretla niekoho, koho môžem nazvať priateľom. Priateľom s veľkým P. Niekoho, komu budem môcť zavolať „Ahoj, doviezli nám tú sedačku, čo sme si objednali. Vieš aká je úžasná? A keď ju sťahovali do bytu ..." Niekoho, kto pri tom nebol, ale bude ho zaujímať, ako to bolo. Niekoho, kto bude mať pochopenie pre mňa a moju slabosť pre filozofovanie...
