No mala som šťastie. Naším lektorom bol človek, ktorý v školstve (konkrétne na strednej odbornej škole) strávil niekoľko rokov predtým než sa stal lektorom pre metodicko-pedagogické centrum. Toho človeka si veľmi vážim a dodnes mi je inšpiráciou. Jeho názory akoby presne kopírovali to, čo som cítila, predstavy, ktoré som si za posledné roky vystavala v svojej mysli a ktoré som sa bála povedať nahlas.
Odkedy som nastúpila do práce, z každej strany na mňa striehli rôzne predpisy a šablóny a pravidlá, ktoré bolo treba dodržiavať. Zväzovali ma, nedovoľovali mi voľne dýchať, neustále som sa bála, že niečo urobím nesprávne, niečo zabudnem vypísať alebo nedodržím presné časové vymedzenie určitej činnosti. Doma som sa pripravovala na nasledujúci deň do práce, na hodinách som sa nadrela ako kôň a keď som prišla domov, ešte som opravovala písomky a chystala materiály a plány na ďalší deň. Ak mi náhodou odpadlo viacero hodín, bola som zúfalá z toho, že nedodržím časovo-tematický plán.
A tento človek zrazu povedal, že plány sú nanič. Že učiteľ sa nemá cez hodinu upracovať k smrti ani po hodine do noci opravovať písomky. Že nie je v možnostiach učiteľa dosiahnuť zlepšenie študijného priemeru študentov. A najoslobodzujúcejšia myšlienka: „Vy nie ste zodpovední za to, že sa vaši študenti niečo naučia. Vy nemôžete niekoho niečo naučiť. Vy im môžete len poskytnúť prostriedky a rady, aby získali určité vedomosti či zručnosti, ale všetko ostatné je len na nich. Osloboďte sa od myšlienky, že vy ste zodpovední za to, čo sa študenti naučia.“
Väčšina kolegov na spomínanom vzdelávaní krútila hlavou. Tvrdili, že to je hlúposť a že sa to nedá. Že oni predsa musia dodržiavať plány, že ich kontrolujú, že rodičia by sa sťažovali... Ale ako môžeme niečo zmeniť, ak sa o to ani nepokúsime??
O to tu totiž ide. O zmenu. O fakt, že školstvo nefunguje tak, ako by sme chceli. O to, že nielen študenti sú znechutení zo školy, že v nej zažívajú samé stresy, že sú buď prepracovaní alebo výborne zvládajú rôzne finty ako podvádzať. Sú tu totiž aj učitelia, ktorí sú v práci v jednom kole od rána do večera a po príchode domov doslova padajú na nos - ak len nechodia do práce len preto, aby si domov odniesli výplatu, ale pritom „učia“ mechanicky a bez srdca – často sú preto deprimovaní a nešťastní a necítia žiadne uspokojenie z dobre vykonanej práce.
Ale predstavte si svet, v ktorom by všetci chodili do školy s radosťou. Vo dverách školy by sa s úsmevom zdravili učitelia aj študenti. Nikto by nechodil do školy neskoro, pretože by tam ľudia chodili s očakávaním niečoho nového a zaujímavého a tešili by sa na každý nový deň. Po zvonení na hodinu by nenastával chaos a preteky, kto skôr stihne dobehnúť do triedy. Keď vojde učiteľ, usmeje sa na študentov a v dobrej nálade začne hodinu. Po zvonení neopustí bez slova triedu, ale srdečne sa so študentmi rozlúči a všetci sa už tešia na ďalšie stretnutie.
Ale to najpodstatnejšie, čo bude iné, bude práve tá hodina. Nebude to niečo skostnatené, normované, monotónne, odstrašujúce. Práve naopak. Každá jedna hodina bude živá. Študenti sa budú môcť spoľahnúť na to, že im prinesie niečo nové, niečo užitočné, niečo zaujímavé. Každý z nich bude chcieť spolupracovať, bude chcieť priložiť svoj diel práce k projektu, na ktorom práve pracujú, podeliť sa s ostatnými o svoje vedomosti. Zároveň sa budú môcť spoľahnúť na to, že za svoju prácu budú spravodlivo ohodnotení. Nepôjde o vypočítavanie priemeru zo známok získaných na základe nálady učiteľa alebo študenta. Práve naopak. Pôjde o objektívne hodnotenie snahy a výsledkov práce, pre ktoré budú vopred stanovené kritériá a všetci ich budú poznať a rešpektovať. Prečo? Pretože ich nezostaví učiteľ, ale vypracujú ich spoločne všetci, ktorých sa tie kritériá týkajú. Navyše, každý študent dostane možnosť využívať svoj spôsob práce (samozrejme, pokiaľ to okolnosti dovolia, ale pri troške snahy sú možné takmer až zázraky), preto nikto nebude diskriminovaný.
Čo poviete na taký svet? Mne by sa páčil. V čom je teda problém? V tom, že sa to nestane bez nášho pričinenia. Že na tom musíme pracovať všetci spoločne. Že jeden bojovník túto bitku nevybojuje.
V prvých mesiacoch svojej učiteľskej praxe som mala veľký problém s písomkami. Nevedela som, ako ich zostavovať a mala som aj problém stanoviť objektívne a vyvážené kritériá hodnotenia. Vlastne ani nešlo o kritériá. V podstate len jednotlivé otázky boli „nejako“ obodované a zo získaných bodov konkrétneho študenta automaticky vyplynula známka podľa stanovenej stupnice. Ale tu bol práve problém. Tie písomky boli stále iné a tak bolo treba určiť aj stále novú stupnicu a ja som vždy mala pocit, že je príliš zhovievavá alebo naopak príliš prísna.
Po absolvovaní vzdelávania som do svojho života zaviedla dva nové prvky. Po prvé: začala som využívať testy, investovať čas do prípravy kvalitných otázok (aj keď časom človek vždy zistí, že sa to dalo urobiť aj lepšie) a spravodlivých kritérií hodnotenia. Po druhé: presunula som zodpovednosť za vyhodnotenie testov zo seba na študentov. Mojou prácou bolo pripraviť testy a k nim kritériá hodnotenia úspešnosti. Úlohou študentov bolo vypracovať úlohy a vyhodnotiť vlastnú úspešnosť podľa daných kritérií.
Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď som to prvýkrát vyskúšala v triede 16-17-ročných študentov, ktorých som v tom čase učila už druhý rok. Na pokyn, že si majú vziať pero inej farby než bolo to, ktorým test vyplnili, pretože si to ideme opraviť, zareagovali najskôr prekvapeným mlčaním a nakoniec sa jedna študentka odhodlala spýtať:
„To nás naozaj necháte opraviť si ten test?“
Očakávala som určité prekvapenie zo strany študentov, takže som bola pripravená: „Samozrejme.“
Ona však pokračovala ďalšou otázkou: „A to nám ho potom nebudete rátať?“
Stále som to pripisovala faktu, že im ešte nikto nedal možnosť opraviť si vlastnú prácu: „Isteže budem. Prečo by som nemala?“
No a tu nasledovala odpoveď, ktorú som nečakala: „Ale čo keď budeme podvádzať?“
Na chvíľku ma zaskočila, ale potom som si uvedomila, že kolegovia na vzdelávaní sa pýtali na to isté – čo ak študenti budú podvádzať? Pointa je v tom, že test nie je prostriedok na vystresovanie študentov alebo odhalenie ich slabých stránok, za ktoré budú následne penalizovaní. Pre mňa (ako aj pre nášho lektora) je test možnosť dať študentom zistiť čo už vedia a čo ešte nie. Nie preto, aby som im dala zlé známky, ale preto, aby získali spätnú väzbu, ktorá im pomôže v ďalšom učení.
Od toho vzdelávania som, až na pár výnimiek, vždy písala test dvakrát: riadny a opravný. To preto, aby všetci dostali možnosť byť úspešní. Veď o tom to celé je – dať im možnosť pocítiť, že niečo urobili dobre, že sa niečo naučili a zároveň získať motiváciu do budúcnosti, nie?
Iste, poviete si, že mohli podvádzať. Na prvom teste získali predstavu, o čom to je a potom to už napísali bez problémov. Áno, máte pravdu, mohli. Ale ja neskúmam, či podvádzali. Snažím sa totiž vytvoriť také podmienky, aby podvádzať nemuseli a aby videli, že im to v konečnom dôsledku aj tak nepomôže. A tak sme nikdy nepísali „prepadovkové testy“ – termín testu sme si vždy dohodli vopred tak, aby vyhovoval všetkým a rovnako sme sa dohodli aj na tom, čo v tom teste bude. Ak idete na skúšku, musíte vedieť, z čoho tá skúška bude a na čo sa máte pripraviť – a to aj vtedy, ak ide len o test zo slovíčok.
V mojich triedach sa často stávalo, že sme písali test aj každý týždeň. A viem, že študenti sa často naučili viac pri písaní testu alebo pri jeho opravovaní, ako doma, keď sa snažili učiť sami.
Aj v spomínanej situácii som študentke odpovedala: „A prečo by ste mali podvádzať? Aký by ste na to mali dôvod? Ja vám verím a vy si neveríte?“
Tú dôveru však väčšina z nich cítila ako obrovský záväzok, na ktorý neboli pripravení. A tak sme pri spomínanom teste, ako aj niektorých ďalších, využili opravovanie testu spolužiakmi. Oni totiž verili, že spolužiak bude objektívnejší, než by boli sami. Zbytočne som im v ten deň vysvetľovala, že spolužiak predsa nemôže vedieť, či tú odpoveď napísali nesprávne preto, že to naozaj nevedia, alebo len urobili chybu z nepozornosti a daná vec je im úplne jasná. Až neskôr, po niekoľkých ďalších pokusoch, prišli na to, že to dokážu a prevzali zodpovednosť za vlastné vzdelávanie. Od tej chvíle sme spoločne vyberali niektoré aktivity podľa toho, čo ich zaujímalo alebo aký mali práve deň – aby pre nich práca v škole nebola stresujúca, ale motivačná a aby im vždy priniesla do života niečo užitočné.
