Po vysokej som nastúpila na gymnázium, kde som prvý rok strávila ako učiteľka „bez starostí“, čo v podstate znamená, že som nemala vlastnú triedu. Nuž, pri mojej povahe som si stresov vyrobila aj tak požehnane, takže byť ešte aj triednou, to bolo niečo nepredstaviteľné.
Ale potom to prišlo. Na konci školského roka mi pani riaditeľka oznámila, že od septembra dostanem prvákov. Išlo o informatickú triedu a ja som učila informatiku, tak nebolo čo riešiť.
Dovtedy som dúfala, že keď budem triedna, dostanem primanov. Vždy sa mi veľmi páčilo pracovať s malými deťmi, pretože boli také spontánne a úprimné. Keď sa im niečo nepáčilo, veru si to nenechali pre seba. Ale na druhej strane ani nerobili podrazy. Jednoducho som ich mala rada. A tak som dúfala, že keď už to príde, dostanem triedu plnú detičiek, s ktorými bude každá hodina zábava.
Časom som si uvedomila, že to takto bolo lepšie. Také deti potrebujú skúseného človeka, ktorý sa o nich postará a ktorý bude vedieť komunikovať aj s rodičmi (pri takých malých deťoch veľa vecí riešia rodičia, takže rodičovské bývajú dosť rušné). Teda som sa zmierila s myšlienkou, že budem mať veľkých prvákov.
„V triede budeš mať okolo dvadsať chlapcov – veď vieš, informatici.“
Ďalší šok, ktorý som predýchavala niekoľko dní. Áno, viem, všetko ma hneď vyvedie z miery a robím z komára somára. Ale dokážete si predstaviť mňa, šťúplu 24-ročnú ženu vyzerajúcu na 17 v triede plnej vysokých, prepáčte mi za výraz, puberťákov??
Posledné dni pred začiatkom školského roku ma kolegovia často videli bledú a myšlienkami niekde ďaleko. Želala som si, aby už bolo po TOM. Aby som už ten prvý deň mala za sebou. Modlila som sa, aby to dopadlo dobre, ale vedela som, že niečo isto pokazím – ako vždy, keď som nervózna.
A zrazu bolo ráno, ja som stála v práci, v spotených rukách som držala nejaké papiere (nikdy som nevošla do triedy „len tak“ – vždy som si so sebou niesla hromadu vecí, z ktorých som často potrebovala ani nie polovicu) a nervózne som čakala, kedy to už začne.Privítanie na školskom dvore, príhovor pani riaditeľky a už sa väčšina študentov odobrala do svojich tried. Na chodbe nám zostalo niekoľko desiatok nováčikov.
Predstaví nás niekto? Čo mám povedať? Ako si ich mám odviesť do triedy?
Nakoniec pani zástupkyňa prvákov ešte raz v krátkosti privítala, predstavila mňa aj kolegyňu, ktorá bola triednou v „béčke“ (ja som mala „áčku“) a poslala nás do tried.
Cítila som tie pohľady, keď sme kráčali hore schodmi na druhé poschodie, a modlila som sa, aby sa mi nepodlomili nohy, aby som sa nepotkla, aby som aspoň trošku pôsobila sebavedome, aj keď v tej chvíli si moje sebavedomie, ktoré nikdy nebolo príliš veľké, isto zobralo dovolenku.
Stojím pri dverách a čakám, kým všetci vojdú do triedy a usadia sa.Toľkokrát som si predstavovala túto chvíľu, nacvičovala, čo poviem a teraz ... Teraz mám v hlave prázdno a vôbec netuším, čo sa stane, keď naozaj začnem hovoriť.
Cesta k môjmu učiteľskému stolíku je nekonečná. Počujem, ako moje opätky klopkajú po dlážke a viem, že všetky oči hľadia na mňa. Ja sa však vytrvalo pozerám len na ten stolík. To je teraz môj cieľ.
Nepamätám sa, čo som vtedy hovorila. Nepamätám si jediné slovo. Ale pamätám si tie pocity. Pamätám sa, ako som sa triasla tak veľmi, že to určite videli aj tí, čo sedeli v poslednej lavici. Môj hlas sa chvel a slová z mojich úst prúdili tak rýchlo, že zrejme väčšina študentov nestíhala zachytiť, čo hovorím. Robím to vždy, keď som nervózna. Rozprávam tak rýchlo, že nestíham popri tom ani dýchať.
V ten deň som sa stala triednou. S „mojimi deckami“ som prežila len jeden rok, ale za ten rok som prežila a precítila viac ako za celé štúdium na vysokej škole. Radosť, smútok, spokojnosť, hnev, nadšenie, strach, ... ale nad všetkým prevládal pocit, že niekam patrím, že som súčasťou tej triedy, že nie som len niekto, kto im pije krv (aj keď aj to sa stávalo, veď bez toho to ani nejde J), ale že je medzi nami puto, ktoré nám niečo dáva. V ten deň sa ľudia, ktorých som ledva spoznala, sa stali mojou druhou rodinou a zostanú ňou už navždy.
Ďakujem Vám, decká, za všetko, čo sme spolu prežili a držím Vám palce, aby sa Vám darilo vo všetkom, čoho sa kedy chytíte. Prepáčte mi tie dlhé triednické, môj hnev, keď ste niečo vyviedli, aj moju snahu vždy všetko „riešiť“. Mám Vás rada a chýbate mi ...
