Z neho - a najmä z balkóna - sa ale dokázal dlhé minúty pozerať.
***
Naozaj storočný???
Dožil sa 17 rokov, 4 mesiace a 9 dní. V najčastejšom prepočte na ľudský vek (x 7) to znamená okolo 120 rokov, tento výpočet je však nepresný. Pes najrýchlejšie starne prvé dva roky, kde prvý je ekvivalentný zhruba 15 ľudským rokom, druhý 23. Potom sa to spomalí, pričom veľké plemená starnú rýchlejšie. Bilbo so svojimi cca 10 kilami bol na rozhraní plemien podľa veľkosti, a tak jeho vek bol v intervale 89 - 100 rokov. Čiže z prižmúrením oka by to tých 100 mohlo byť.Skúsim v stručnosti (čo moji čitatelia vedia, že nie je moja silná stránka) priblížiť jeho príbeh. Napokon, Bilba poznajú z viacerých mojich článkov tu na blogovisku (dva zimné spomienkové pripájam v závere. Pravda, to boli spomienky na moje zážitky, "beštyja" Bilbo vytvára zimný kolorit).
Priebežne ho budem ilustrovať *** vybranými fotografiami ***.
V archíve je ich ešte omnoho viac, aj z mladých čias. Možno sa k nim ešte neskôr vrátim.
Prológ - snívajte s nami na horehronskej železničke.
Jedna letná dovolenka, jazda horskou železničkou a debata s čerstvo tínedžerskými deťmi, čo by bolo keby (sme mali psíka). Debata čisto akademická, pretože po viacerých náznakoch túžby po psíkovi sme mali od matky rodiny jasne stanovené podmienky. Len cez jej mŕtvolu. Po dlhšom zvažovaní sme ustúpili...
Ako istý kompromis sme mali párik anduliek.
Psíka som chcel odjakživa mať v detstve aj ja. Tiež to neprešlo, aj keď tam sa to zaobišlo bez vyhrážania sa mŕtvolami rodičov. Mal som to ale kompenzované cez letné prázdniny u starých rodičov, kde bol psík v rodine bratranca a viackrát som zažil aj príchod šteniatok. Jedno už som mal aj dohodnuté, ale opäť to neprešlo ...
Debatka skončila, plemeno nášho imaginárneho psíka sme tuším neuzavreli (v hre bol mimo iných jorkšír), ale meno sme vybrali. Bol to Elton.
Kapitola 1.
Ako nám dedko s babkou zariadili šteniatko
Asi to musím upresniť.
Dedko bol vlastne manželkin otec, volali sme ho starký (opustil nás tiež v máji tohoto roku v požehnanom veku 92 rokov. Čiže s Bilbom prakticky rovesníci).
Bol v tom čase niekoľko rokov vdovec a jeho známa mala fenku Zorku, kríženca bradáča. Zlatý psík, poznali sme ju z pár návštev. Jedného dňa ušla zo záhrady a po nejakom čase vrhla 3 šteniatka. Bolo to na Zuzany, 11. augusta roku 2007.
No a babka bola moja mama. S príbehom našeho budúceho hafana má spoločné len to, že v deň, kedy sa Bilbo narodil, ona zomrela. Mala už dlho vážne zdravotné komplikácie, ale práve vtedy sa jej stav zdal stabilizovaný a smrť prišla nečakane...
Udalosti potom nabrali rýchly spád. S manželkou sme dlho debatovali, moje argumenty boli, že sa mi teraz uvoľnil istý čas (ktorý som venoval starostlivosti o babku), šteniatkam hrozilo utratenie a starký sa nás pýtal, vediac o túžbe vnúčat, či si predsa len jedno nevezmeme. A tak sme došli k rozhodnutiu, že to skúsime.
Deti nám sprvoti neverili, považovali to za nemiestny žart. Keď zistili, že to myslíme vážne, nasledovali návštevy šteniatok (a výber nášho), rozhovory a čítanie kníh o psoch.
A za pár týždňov sme mali chlpaté klbôčko doma...
Na moje prekvapenie sa decká zhodli na mene Bilbo. Ja som automaticky počítal s Eltonom :-).
Stanovil sa presný rozpis venčenie a celkovej starostlivosti a musím povedať, že nikdy nebol žiaden spor, že mne sa teraz nechce. Obaja už mali dostatočný vek, aby vedeli, že to nie je hračka na pár dní. A keď vyleteli z hniezda, ostali sme s ním s manželkou sami. Bol ako naše tretie dieťa, a aspoň byť neostal prázdny, vždy nás niekto radostne vítal.
(Ale zasa pri víkendových či prázdninových navratoch sa decká bez reptania zapojili. A on ich vždy radostne vítal, horšie to bolo s lúčením. Či už podľa kufrov, alebo nejakým iným zmyslom poznal, že odchádzajú a nastalo srdcervúce nariekanie...)
Nasledujú príbehy a zažitky od šteňaťa po dospelosť (výber z mnohých ďalších...)
*** Portréty ***
Kapitola 2.
Šteňa, palma a vysavač. A ešte plyšáci
Bol u nás možno dva týždne a ako šteniatko vyžadoval venčenie 5 - 6 krát denne. Jedno som mal v rámci voľnej hodiny, dobehnúť domov, rýchlo prejsť dvakrát okolo baraku a bežať nazad do školy. V tom čase naš drobec prejavil záhradkárske nadanie. Každý deň vyšklbol jeden list palmy vo veľkom kvetináči. A zrovna v inkriminovaný deň vyšklbol posledný a zároveň vyvrátil kvetináč. Keď som prišiel domov, videl som tú katastrofu.
V časovej tiesni rýchlo vyvenčiť Bilba a následne povysávať hlinu z koberca. Už som bol na odchode, ešte skontrolovať šteňa... Ale jeho NIKDE!!
Dvakrát som prebehol celý byt, následne som prebehol po schodoch hore a dole, okolo baraku... Nikde NIČ!
Zúfalý som sa vrátil domov a pochmúrne rozmýšľal, ako vysvetlím rodine, že som stratil psa. V poslednej chvíli ma napadlo otvoriť skriňu, kde som odkladal vysávač. A odtiaľ, hneď vedľa vysávača ako najlepšieho kamoša na mňa hľadeli psie očká...
Sem pridám aj zvyk brať do papuľky plyšáka (a že ich mal požehnane) vždy, keď vítal príchodzieho. Vznikol tak, že spočiatku ešte nemal cit a hrýzol do rúk. Tak vždy dostal do papuľky nejakú hračku, nech sa realizuje na nej. Toto mu vydržalo následne celý život, hračky si už vyberal sám. Až v poslednom polroku prestal, už dostával kŕče do čeľustí...
*** Občerstvenie ***
Kapitola 3.
Psík v hlbokej depresii
Bilbo bol kríženec, matka polovičná bradáčka, otec neznámy (ani alimenty neplatil :-).
Dávali sme ho strihať na bradáča (aj keď raz nám ho kaderníčka ostrihala na pudla, chvíľu trvalo, kým sme si na to vtedy zvykli, zároveň nás to doviedlo k myšlienkam, či nemá aj jeho gény).
V ten deň som ho zaviezol do salónu a o cca dve hodiny, keď mi pani zavolala, som šiel pre neho. Bol hneď v klietke za dverami, s novým slušivým strihom, ale úplne apatický. Vôbec na mňa nereagoval, darmo som ho volal Bilbo, Bilbo. Nič, žiadna reakcia, ledva na mňa pozrel smutnými očami. Prepánajána, čo to tu s tebou porobili?
Trvalo to možno 5 minút, keď zozadu vyšla kaderníčka. Chvíľu ma s úsmevom pozorovala a potom zahlásila: "Ale váš je na druhej strane, za vami..."
Otočil som sa a zbadal som Bilba v druhej klietke, ktorý celý ten čas radostne poskakoval, vrtel chvostom a zjavne nechápal, prečo si ho vobec nevšímam...
*** Spánok ***
Kapitola 4.
Disciplína a výcvik (Sonka)
V tejto oblasti si ho vzala na starosť dcérka. Poctivo som ich vozil na výcvik na Hôrky. Nebola to celkom Bilbova šálka kávy, ale zvládali to. Mali potom dokonca nacvičené číslo na ihrisku tamojšej školy, bol som sa pozrieť inkognito. Predo mnou boli dve dievčatá, ktorým sa Bilbo veľmi páčil, aj základné cviky so Sonkou zvládli. Len keď došlo na časť, kde inštruktor práskol bičom, dievčatá zahlásili: "to je taký bojko" :-)...
Ale každopádne, základný výcvik a povely zvládli.
Druhá vec bola disciplína doma. Nedovoliť mu skákať na gauč či posteľ plus ďalšie úkony, kde by mohol mať pocit, že je vodcom svorky. To po istý čas fungovalo, aj keď občas na tajňáša skákal na posteľ, netušiac, že ostáva po ňom na vankúši "korýtko".
Ba stalo sa, že bol pristihnutý in flagranti, keď niekto vošiel do bytu. Vtedy zoskočil na poslednú chvíľu a tváril sa akoby nič.
Keď bol starší, už sme neboli takí striktní a dovolili mu tieto radosti aj za našej prítomnosti. To už mal ale priority vo svojej svorke usporiadané a nejaká "revolúcia" nehrozila. Ako vodcu vnímal mňa, ale mal nás všetkých rovnako rád, mal zlatú povahu. Čo nebola až taká samozrejmosť, lebo dcérka na výcviku zažila, ako jedna pani riešila s inštruktorom situáciu. Jej pes uznával len ju a ostatných neznášal. Manžel sa jej v jeho prítomnosti nesmel ani dotknúť...
Iná bola situácia s maškrtením, kedy dcérka trvala na tom, aby nedostával maškrty napríklad keď sa varí. Realita ale bola iná. Manželka (pamätáme, že pes len cez jej mŕtvolu) netrvala striktne ani na iných zásadách. Často boli rozhovory pri varení: "mami, ale nič mu nedávaj", "však nič mu nedávam" a potom prišlo psíča z kuchyne a olizovalo sa až za ušami :-)...
Kapitola 5.
Návrat z Ameriky (Romo)
Ešte v šteňacom veku Bilba išiel syn študovať tretí ročník gymnázia do USA, konkrétne New Hampshire. Bilbo ho prakticky rok nevidel. Po roku sme šli za synom, urobili sme si trojtýždňový trip severovýchodnom USA, New York, Washington, Boston, olympijské Lake Placid až po Niagarské vodopády a samozrejme New Hampshire (to mám v blogo zásobníku, hoc je to už 15 rokov).
Bilbo bol zatiaľ u kolegyne, ktorá mala tiež psíka (vraj každý žral z misky toho druhého :-).
No a po návrate, ako sa Romo a Bilbo po roku opäť uvideli, Bilbo najprv normálne krátko zaplakal, a potom zvítanie nemalo konca kraja. Priznám sa, neveril som, že si Romana bude pamätať.
Ale aj neskôr sa ukázalo, že stačilo, aby sa mu niekto chvíľu venoval, poškrabkal či dal pamlsok, už ho Bilbo prijal do svojej "širšej svorky" a pri ďalšom stretnutí ho poznal.
*** Zimné hrátky ***
Kapitola 6.
Cestovateľ a turista
Príchod psíka do rodiny zmenil od základov celý náš život.
Už samotné venčenie.
Spoznali sme novú komunitu psíčkarov a množstvo nových psíkov (všetci z tých čias sú už vo zvieracom nebíčku). Chodili sme hlavne do blízkeho lesoparku a na priľahlé lúky, ale občas aj sadli do auta a zviezli sa do blízkeho okolia (Višňovská dolina, zo Zástrania na Ostré, Budatínsky park, vyhliadka na Dubni či nad Strečnom...). Bilbo bol zlatá povaha, ale pri psoch to celkom neplatilo. S fenkami (či kastrovanými psami) spravidla problém nebol, ale psov mal vo dvoch kategóriach. S polovičkou sa hral, s druhou sa chcel biť. A bolo úplne jedno, či sa jednalo o čivavu alebo dogu (našťastie, nikdy nedostal príučku od veľkého psa). Strašne rád aportoval, na jeseň naháňal jabĺčka po celej lúke. Polienka na aport si spravidla našiel sám, ale mal jednu zvláštnosť - nechcel aportovaný predmet dobrovoľne pustiť :-). Tu nás fascinovalo, ako poslušne čakal na povel "zostaň", hoci práve ten sme s ním špeciálne nedrilovali.
Pôvodnú predstavu, že budem s ním aj bicyklovať, prípadne v zime bežkovať, rozmetal hneď pri prvých pokusoch na prach. Bicykel, bežky (ale neskôr aj neterkinu buginu či starkého invalidný vozík) zjavne považoval za veci, ktoré nám ubližujú. Začal brechot a snaha týchto nepriateľov trhať a trhať. OK, bicykle a bežky v jeho spoločnosti sme oželeli. Spoločné vychádzky s kočíkom či vozíkom do lesoparku sa konali po dvoch trasách. Jedna partia s Bilbom cez lúku, druhá po ceste...
Bilbo s nami absolvoval nespočetné množstvo dlhších túr. Tatry, Slovenský raj, Malá Fatra a mnohé ďalšie výlety (mnohé sú zaznamenané aj v rámci mojich blogov - najmä z čias pandémie, tu pripomeniem túru na Grúň v rámci mapovania Slovenských Černobyľov - horná stanica lanovky, či výstup na chatu pod Suchým). Pri všetkých dovolenkách sme hľadali ubytovania "dogs friendly", s cestovaním v aute problém nemal*.
Vďaka tomu sme mohli chodiť aj do Chorvátska, tam sme mali na Rabaci vyhliadnutý český kemp s chatkami. Bolo tam množstvo parádnych prechádzok v prírode. Mal rád vodu (v lesoparku vždy vliezol do potôčika a dlho sa v ňom máčal), ale plávanie v mori veľmi nemusel. Mal istú dištanciu, kedy plával s nami, tam sa ale otočil a trielil na breh. Odtiaľ na nás brechal, zjavne aj more nám ubližovalo :-).
* v poslednej dobe sa to ale zmenilo. Nedávna cesta do Bojníc bola priam utrpením...
*** Na turistike ***
Kapitola 7.
Malý Canisterapeut (Bilbo a deti)
Deti Bilba milovali. Už len pre ten jeho výzor milého plyšáčika. On ich síce priamo nevyhľadával (okrem tých, čo mal vo svojej užšej svorke), ale vždy trpezlivo znášal ich hladkanie či dlhé škrabkanie. Čo najmä pri tých menších bolo často dosť drsné, vrátanie ťahania za chvost (pravda, tam sme už zakročili). Tiež sme boli fascinovaní, ako jemne bral pamlsky či piškóty z ruky. Ani náznak uhryznutia...
Bilbo a vnúčik
Náš teraz dvojročný drobec ešte Bilba zažil. Mal pred ním rešpekt, ktorý pomaly prekonával. A vlani v septembri sa v tej malej hlavičke zrodil priam filmový scénar. Opatrne (vtedy ešte štvornožky) sa priblížil k Bilbovi, buď ho pohladkal - alebo stačilo, keď sa psík pohol - a malý s výskotom upaľoval ku mne ("dado" záchranca :-). A toto opakoval zas a znova.V poslednom roku vždy chcel vidieť "hava" pri webových rozhovoroch. Pri poslednom to už nebolo možné...
Epilóg - Záverečná.
Posledný rok sa už na Bilbovi začal vek prejavovať čoraz výraznejšie.
Venčenia sa skracovali a nadobúdali častejšiu frekvenciu (posledný mesiac už aj 6 - 8 krát denne). Posledný mesiac to už nabralo rýchly spád, posledné dni to už bolo utrpenie. Pre neho aj pre nás. Nie pre tú zvýšenú starostlivosť, ale z pohľadu na jeho trápenie.
Dávnejšie sme už všetky hladké podlahy prekryli kobercami, na tých sa ešte vedel postaviť. Ale v posledných dňoch už to bez pomoci nešlo ani na kobercoch, bol stále viac a viac dezorientovaný, zasekával sa pod stoličkami, snažil sa pchať do rohov či za práčku, a začal chodiť - doma aj vonku - do kolieska. To sme pripisovali zahnisanému očku, ktoré sme mu liečili antibiotikami.
Ale posledná návšteva veterinárky* nám urobila konečný obraz. Všetky tie prejavy boli vlastne akési "záchvaty", kde už obličky a pečeň nefungovali a močovina sa krvou dostávala do mozgu. Nebolelo ho to, ale on už prakticky o sebe nevedel... (deň predtým už ani nevedel nájsť svoje misky s vodou a granulami, vodu sme mu dávali priamo k papuľke a granule s mäskom priamo z rúk).
* Posledných 5 rokov ho mala v starostlivosti naša neter Janka, aj vďaka nej sa dožil tohoto krásneho veku. Pred vyše rokom mu napríklad nasadila diétne granule, keď sa mu zhoršila funkčnosť obličiek a Bilbo viditeľne ožil. Tiež nebol pravidelne odčervovaný, ako doporučujú bežne veterinári (vraj tento proces je dosť agresívny, porovnateľný s chemoterapiou). Vždy mu najprv vzala vzorku trusu a ak to nebolo potrebné, tabletku nedostal.
Janka mala jasno, najvyšší čas na eutanáziu (dávala mu týždeň, možno dva). Jedinú bariéru mala, či my sme na to pripravení (a dá sa to vôbec?). Ale už sme sa o tom bavili, súhlasili sme...
Dnes už máme Bilba opäť doma. Musíme si zvykať na novú situáciu, že už nechodíme venčiť, nemusím dávať pozor, či o neho nezakopneme, ale chýba nám hlavne ako člen rodiny...
Krásne to napísal vo svojom statuse syn Roman. Tým aj tento text ukončím.
