Armáda, kde vojaci od hladu kradli

Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo.

Armáda, kde vojaci od hladu kradli
Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Som si vedomý, že sa blížia Vianoce a ja idem pripomínať vojnu. Ale mám na to viac dôvodov. Príbeh, ktorý chcem rozprávať sa odohral v zime 1918 na Talianskom fronte. Pripomenie nám, že hoci v súčasnosti žijeme podivné časy, mohlo by byť aj oveľa horšie. A tiež vám ukážem, že aj pred vyše sto rokmi sa vydávali nariadenia, nad ktorými ľudia len krútili hlavami. Posledným dôvodom je, že ma prepadla akási nostalgia. To sa mi stáva vždy, keď nejaká nami vydaná kniha končí. Končí v tom zmysle, že sa vypredala a už nebude nikdy dostupná. Je to taký ambivalentný pocit, na jednej strane radosť, že sa ľuďom páčila, na druhej spomínaná nostalgia. Tentoraz sa to týka zápiskov Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Tie sme vydali v troch vydaniach. Prvé aj s rozsiahlou štúdiou, druhé bolo faksimile a napokon tretie, zatiaľ stále aktuálne.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aj takto sa s ním chcem rozlúčiť. Poďme sa najprv pozrieť, čo si Samuel Činčurák zapísal o živote na talianskom fronte v januári či februári  1918. Tábor mali v nadmorskej výške 1 300 metrov nad morom.

Keď sme v tých pustých talianskych horách na Ostariji Barikadi prevzali pekáreň od 21. divíznej pekárne, začali sme hneď pracovať. Nikdy ešte a nikde nenapadali vojaci pekáreň ako tu, hlad ich nútil kradnúť, keď sa aj na nich strieľalo. Dobrovoľne ponúkali od pechoty 10 korún za jeden chlebík. Daktorí pekári prevádzali kšefty, dôstojníci bránili, no to nič neosožilo. Spočiatku som sa nazdal, že sa správne robí, keď dôstojníci trestali pekárov za kšefty, no keď som videl, že dôstojníci daktorí zrovna zamieňajú, dávali chleba za prstienky, náramníky a všelijaké hračky, tak som povedal, že ani vojaci nemôžu lepšie robiť. Zamieňanie pokračovalo, pechota dávala za chlieb všetko, boty, prádlo a čo mali. Nuž aká pomoc, keď je vojna!

Skryť Vypnúť reklamu

Začalo slnce pripekať, boli sme v strachu, že až sňah zmizne, čo budeme na vodu, bo zo sňahu sme topili, čo sa chlieb piekol, z čoho sa varilo, čo sme pili a v čom sme prali bielizeň. Kde sňah zmizol, ukázalo sa talianske leženie. Každý z našich vojakov behal, zbieral prádlo, šatstvo, obuv a punčochy. Musím povedať, čo sa tu našlo, bolo z veľmi dobrých látok, nie hnoj ako naše veci. Pri tejto príležitosti  myslel som, keď sme my toho toľko tu našli, čo museli nájsť tí, čo prišli hneď po ústupe Talianov? Toho predsa muselo byť ohromné množstvo!

Z talianskeho frontu sa Samuel Činčurák dostal na svoju štvrtú dovolenku za štyri roky domov do Ozdína. Keď odchádzal zapísal si: Bol som už mrzutý, že ma môj stotník za nosom zavádza, no akosi predsa povolil, že mi dal dovoleno, ale až po jeho odchode, na čo som čakal. Za ten krátky čas mnoho nešťastia sa prihodilo. Taliani, keď ustupovali, všade míny nakládli a naši, pilní na stavanie, kde niečo kopali, málokde, aby sa nebolo narazilo na mínu, ktorá hneď vybúšila, niekoľkých zabila a zranila. Mnohí, idúc domov na dovolenku, vysadli do vlaku v Primolane, tu priletí taliansky granát, rozbije vlak a cestujúcich pozabíja. Mňa až dosiaľ môj Boh chránil, za čo mu vrúcne ďakujem.

Skryť Vypnúť reklamu

A keď som na začiatku sľúbil, že napíšem aj o nezmyselných opatreniach (alebo ich tak aspoň oni vnímali), nech sa páči, týkali sa návratu z dovolenky: Keď som prichodil ku Trientu, tu nastal ruch medzi vojakmi, radili sa, ako by sa prešlo, že by nemuseli na Samlstele, bo vraj tam človeka ostrihajú a oholia pod pažami a na živote a k tomu ešte držia pár dní hladného. Chlapi pred Trientom zliezali a šli peši cez Trient na prvú stanicu. Pochyboval som, že by to tak bolo, preto som len zostal. Keď sme prišli do Trientu, tu som spozoroval, že to predsa bola pravda, čo vraveli. Žandári pri každom voze zastali z jednej i z druhej strany, aby im nikto neunikol. Keď nemali zamestnanie pre žandárov na fronte, tak im dali chytať vojakov, ktorí šli z domu čistí, aby z nich bláznov narobili. Keď vojak šiel z fronty, špinavý, plný hmyzu, tak nikto naň neobzrel, nepostarali sa, aby bol čistý a očistený do nového prádla oblečený, aby doma rodinu nenaplnil hmyzom. Keď sa vracal z domu čistý, tak chceli oni na ňom niečo dokázať a na posmech priviesť. Šiel som, ale som sa obzeral a keď som videl, že žandár za jedným sa obzrel, skočil som do jedného vozňa, kde boli kone pre transport, a tak som unikol, že som nemusel na Samlstele.

Skryť Vypnúť reklamu

A ešte jednu epizódu z jeho zážitkov pridám, takú hrozivo krásnu: Svitnul 19. máj, bola to nedeľa a sviatok „Zoslanie Ducha Svätyho“. Bolo to ráno, akých málo býva, vyšiel som do prírody, aby pod zelenými smreky hovoril so svojím Bohom, ako som to mal vo zvyku. Keď som sa vracal do baraku, tušiac, že môj stotník už vstávať bude, ešte som sa podíval na krásnu oblohu, ktorá bola bez obláčku a v takom krásnom rúchu oblečená, ako sa to priam hodilo na ten svätodušný sviatok. Slnce ľubalo svojimi rannými paprsky tú Bohom stvorenú zem, ale teraz ľuďmi poliatu vlastnou krvou. Ale bolo tak tichunko, že ani vetierok nehýbal malými lístočkami krásnych smrekov, ktoré stáli pri našom baraku. Práve som niesol vodu stotníkovi, aby sa umyl, naraz počujem od západnej strany hukot, ako keď sa včely roja, vybehnem pred barak a tu vidím, ako všetci pekári bežia z pekární a schovávajú sa do dekungov. Daktorí kričia: „Dvadsať ich je!“
Iní: „Tridsať!“
„Ba ešte viacej!“
Podívam sa na oblohu a hľa, celý kŕdeľ talianskych aeroplánov. Práve sa blížili na našu pekáreň. Boli to veľké pancierové aeroplány, akých som dodnes nevidel. Barva na nich bola talianska trikolóra, leteli proti slnku, ranné slniečko sa od nich odrážalo, a preto nevýslovnú krásu ukazovali. Leteli veľmi nízko, preto každý bol prestrašený. Nebola to maličkosť, ja ich napočítal osemdesiat aj tri a možná ich bolo aj viacej. Delostrelci na nich nestrieľali. Neviem prečo, či sa báli alebo zabudli, obdivujúc to krásne divadlo. Ó, jak sme boli radi, že nám nič nepúšťali, pričom mohli veľa škody porobiť. Vyzeralo to, akoby si Taliani len výlet urobili, akoby sa chceli podívať, čo Rakúšania robia.

Toľko teda moja rozlúčka so Samuelom Činčurákom. Ak by ste chceli mať jeho rozsiahle zápisky z prvej svetovej vojny doma, posledných 5 kusov posledné 2 kusy nájdete tu. Ako dvojička k nim vyšiel aj denník Jozefa Macha, z toho je dostupný už len posledný kus., dostupná je už len ekniha.

Alebo si mnoho ukážok z nich môžete čítať tu na mojich blogoch.

Mišo Šesták

Mišo Šesták

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  182
  •  | 
  • Páči sa:  63x

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý Novohrad. S partiou okolo občianskeho združenia Priatelia histórie Novohradu sa snažíme mapovať jeho históriu (najmä obdobie rokov 1880-1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať... Zoznam autorových rubrík:  Sovietski vojaci 1968 - 1991SPRHKrídla nad NovohradomVeľká vojnaAkoby ho anjeli šiliVôňa benzínuTajní vrahovia (jednodetstvo)Lučenec a kraj novohradskýStredovek v NovohradeHradišteCinobaňaLučenec v plameňochUtekáčMálinecinéNovohradské vŕškyZažili sme vojnuSúkromnéDarina Bancíková

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

8 článkov
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu