Na dlho som sa s písaním blogov odmlčal, tento zvláštny rok bol pre mňa hektický (a stále to nekončí). Rád by som nadviazal tam, kde som v júli skončil, totiž pri kamenných ľudových náhrobníkoch z Novohradských vŕškov. Začiatkom leta som písal o brigáde, ktorú sa nám podarilo zorganizovať v Hornom Tisovníku a čiastočne aj v Červeňanoch. A predtým som o náhrobníkoch viedol dlhý rozhovor s Janom Aláčom, autorom knihy Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. (Začína to tu a má to tri pokračovania.) Tá je už, mimochodom, hotová. Dva dni. A musím povedať, že sme na ňu veľmi hrdí. K tomu sa ešte vrátim.
Keď sme v lete usporiadali na knihu kampaň, sľúbili sme, že časť peňazí okrem knihy venujeme aj do obnovy náhrobníkov a cintorínov v tejto oblasti. Ďalšiu brigádu sme stihli ešte v auguste v Červeňanoch. Podarilo sa nám vyčistiť a ponaprávať bezmála dve desiatky tunajších ľudových náhrobníkov. Cintorín je tu v stromom svahu, erózia funguje, zosúvajúca sa hlina mnohé náhrobníky časom naklonila a čiastočne zasypala.
To sa na druhej strane ukázalo aj v pozitívnom svetle. Keď sme ich totižto vykopali, napravili a očistili, ukázalo sa, že v častiach, ktoré boli dlhé roky pod zemou sa vo veľmi dobrom stave (vzhľadom na vek, ktorý je okolo 120 až 140 rokov) farebná výzdoba. A keďže je lepšie raz vidieť, ako keby som vám o tom siahodlho vypisoval, nech sa páči niekoľko ukážok.
Toto je náhrobník z roku 1883, ktorý je už v dosť zlom stave, pretože kamenár použil nie veľmi kvalitný materiál. Keď sa dobre pozriete, vidno výrazne šikmú líniu naznačujúcu, ktorá časť z neho bola pod zemou. Náhrobník bol veľmi masívny a zakliesnený do koreňa, dalo nám zabrať, kým sme ho napravili. zachovanej farebnej výzdoby je tu len málo, najlepšie ju vidieť v ľavej časti.
Na tomto atypickom dvojtabuľovom náhrobníku vidno zachované farby oveľa lepšie. Najčastejšie sa na výzdobu používala modrá, biela a červená (tá časom zvetrala na oranžovú). Stále to opakujem, ale muselo byť fascinujúce, keď ste prišli na cintorín, ktorý bol plný takýchto farebných náhrobníkov. Vážne sa zaoberáme myšlienkou, že by sme sa na niktorých náhrobníkoch pokúsili farebnú výzdobu obnoviť.
Ilja Erenburg o tom v roku 1928 napísal: Keď nazrieš bližšie, uvidíš, aká divadelnícka a dekoratívna je nábožnosť Slovákov. V duši sedliaka žije pohanský duch.
Ale zas Jozef Vydra to videl v roku 1925 inak: Hřbitovy na Slovensku jsou obrazem úplného spuštění. Především většinou jsou neohrazeny, takže ne nadarmo se říká, že je tam každý po smrti spasený (pasoucím se dobytkem). Pokud jsou na hřbitovech starší kříže, jsou ulámány, uhnilé, a mizejí též, poněvadž lid těžko pracující nemá příliš času uctívati mrtvé.
A do tretice. Aj tu pekne vidno, ktorá časť bola pod zemou. Na tomto náhrobníku bola medzi farbami aj čierna. Za pozornosť určite stojí aj symbol či znak na hlave náhrobníka (hore uprostred). Čo vám pripomína, čo si myslíte, že to je? Rovnaký bol aj na prvom náhrobníku, tam je však už nezreteľný. Skúste sa nad tým zamyslieť a ja vám to časom prezradím. Možno to bude pre vás rovnako prekvapujúce, ako pre nás.
Napokon ešte detail jedného z náhrobníkov v Červeňanoch, kde veľmi pekne vidno zvyšky pôvodnej farebnej výzdoby.
Keď brigáda skončila, dobrovoľníci (ktorým za pomoc veľmi ďakujeme) odišli, ostali sme na cintoríne už len dva s Janom Aláčom. Čosi sme si ešte fotili, potom Jano odbehol do lesa hraničiaceho s cintorínom a vrátil sa s tým, že tam našiel náhrobník a či sa ním ešte ideme zaoberať. Jasné, že ideme. Náhrobník ležal vyhodený/pohodený na kope kamenia tesne za hranicou cintorína. Paradoxné je, že sme predtým okolo niekoľkokrát prešli a nikdy sme si ho nevšimli. Spolu sme ho preniesli, očistili a osadili na nové miesto medzi najstaršie náhrobné kamene. Potom sme pred ním kľačali a obzerali si ho. Zdal sa mi Jano dáky posmutnelý, tak som sa ho pýtal, čo sa stalo. Odpovedal niečo v tom duchu, že by bolo vari aj lepšie, keby ho nenašiel. Tomu som ani za mak nerozumel. Potom mi objasnil, že ak nás oči neklamú, tak tento náhrobník je suverénne najstarší zo všetkých (1855), ďalšie známe sú až zo začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia. A chýbajú náhrobníky z medziobdobia, teda za nejakých 15-17 rokov. Ešte sa mohlo stať, že sa kamenár sekol pri vytesávaní roku, čo by nebolo nič nezvyčajné, ale pohľad do matriky naznačuje, že je to asi správne.
TU
LEŽÝ TELO
ZLOŽENÉV
KRÝSTUP
ANU JAN
O ???AK
NARODYL
ZE rOKU
1850
ZM 1855
Tiež tu vidno stále zachované fragmenty pôvodnej farebnej výzdoby. Apropo, veľmi veľa z týchto bohato zdobených kamenných náhrobníkov (tie, ktorá som vám ukázal dnes, sú oproti iným zdobené skôr zľahka) je na detských hroboch. Ale to je na samostatné rozprávanie.
Aj na cintoríne v Červeňanoch je stále čo robiť. Zo všetkého najviac by sme sem chceli umiestniť zo dve informačné tabule, kde by o náhrobníkoch boli základné informácie a tiež príbehy ľudí, ktorí tu sú pochovaní, pretože pri pátraní v matrikách sme zistili, že takmer za každým náhrobník je zvláštny a výnimočný osud.
Aj preto sme sa rozhodli, že celý výťažok z predaja knihy Tu spočíva kvet, čo zanechal svet venujeme do obnovy a uchovania cintorínov v Hornom a Dolnom Tisovníku, Červeňanoch a snáď aj ďalších (Veľký Lom, Madačka, Nedelište). Kniha však nie je len o náhrobníkoch samotných, do veľkej miery sa zaoberá aj týmto starobylým priestorom Slovenska, ktorý mal mnohé špecifiká. Karol Plicka o Novohradských vŕškoch v roku 1927 napísal: Jsme současníkmi náhlého a úplného zániku starých tradic, jež po staletí kvetly a zůstávaly nedotčeny až do nedávna.
My sme už o toto všetko prišli. Po bezmála sto rokoch od konštatovania Karola Plicku ostali zo starobylého Novohradu len práve spomínané náhrobníky. Obraz tohto zaniknutého sveta prináša vo svojej knihe práve Jano Aláč. Nielen slovom, ale i obrazom, keďže v knihe je prvýkrát knižne publikovaná kolekcia fotografií už zaniknutej drevenej architektúry, krajinných štruktúr i ľudí, ktorú nafotili pracovníci Ústavu etnológie SAV od konca päťdesiatych do začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia. Ukážky si môžete pozrieť tu (po kliknutí na obálku knihy).
A pár ukážok teda aj tu.
