Vzhľadom na to, že v poslednom období som písal hlavne o tragických udalostiach a utrpení, rozhodol som sa vstúpiť si do svedomia a v predvianočnom období napísať na príjemnú tému. Siahol som po knihe Júliusa Lomenčíka Z máľinské túrňi pozerán, v ktorej, okrem iného, opisuje kalendárne zvyky v novohradskej obci Málinec.
Ondrej
Rázovité zvyky týkajúce sa prelomu rokov, začínali už na konci novembra, na Ondreja. Vydajachtivé dievčatá liali v tento deň cez dierku v kľúči olovo do studenej vody. Z podoby, v ktorej olovo stuhlo, vedeli určiť meno, remeslo alebo dokonca aj smer, odkiaľ príde budúci ženích pre konkrétne dievča. Takto na to spomína Ján Gasper: „Koﮞcmo me s Elenó bole mladé, tag smo šakovó navivádzale. Edorasﮞmo aj čarovale. Bolo to na Ondreja. Zobrale smo olovo a sa preľejlo cez kľíčovú ďérku. To ňemohou beťi hodzáki kľíč. Miseu beťi ukradnúte z dverí tan, ďe maľi Ondreja. Uš ňevén kerá, ale ukradle smo to u Hrvoľó, lebo tu blišé ňikďe Ondra ňémaľi. Olovo smo tak daľi do krabičke. Strčiľi smo to do pahrebe v mašiňe. Šetko miselo tag beťi, abe nás priton ňezbadau. Koﮞca to rozľejlo, tak smo do toho ďiďíkaľi, akei obraz to bou. Na to smo bole šetke veľmi zvedavé.“
S veštením z roztaveného olova mám aj osobnú skúsenosť. Asi desať rokov dozadu nám v martinskom skanzene veštili miestne dievčatá. Vtedy potenciálnej švagrinej sa olovo sformovalo do tvaru jelenieho parohu. Dobre som si to zapamätal, pretože sme si z nej dlho robili posmech, že jej niekto nasadí parohy. Neprešiel rok a našla si frajera poľovníka, budúceho manžela.
Veštiť sa dalo aj inými spôsobmi. Ak boli v izbe čisté biele steny, veštilo sa pomocou tieňov horiacej sviečky. Tiež sa triaslo plotom a často sa používal aj lístkový systém v haluškovej vode.
Mikuláš
Ani nie týždeň po Ondrejovi chodil Mikuláš, najmä tam, kde mali deti. Rodičia jeho prítomnosť často využívali k zlepšeniu správania u detí – Mikuláš nielen odmeňoval, ale aj trestal. Opäť Ján Gasper: „U Paľuškó nás bolo ďeťí velé. Jei son bou najmladší. Kod son bou malei, tag Mikuláš kﮞnán ždi choďeu. Tvár mau zamaskovánu, abe ho ňebolo poznaťi. Na nohách mau kapce, gaťe a košeľi. Na hlave mau baraňic a kožuch. Kožuch aj baraňic bola naopak srsťo von. Kríväu na ednú nohu. Na chrpťe mau ďéravei kóš. Celó dno mu chibelo. Nič v ňon ňémau. Pravda, dakode mi dačo aj doňésov. Obečajňe malú ozdobku na strončok. Tak málo bolo, čó nán doňésov. Najveic to bou brezovei prút, kerót mu ňigda ňechíbau v hrsťi. Ten nás šťedre počastovau. Kod cengau pret dverami, lebo Mikuláš ždi miseu maťi zvoňec, len nás tak priduselo a zimomravke po chrpťe prešľi. Me menší smo boľi v kúťe alebo mame pot geceľó. Starší bráťa sa ňechceľi daťi biťi. Púšťaľi sa do Mikuláša. Edoras mu aj té prúte polámaľi. Aj kot smo sa bojaľi, ale smo zato maľi veľkú rados a spoménki.
U nás bou ešťe aj druhei zvek, že Mikuláš doňésou dare do topánke, kerú smo si večer daľi do obloka. Tag son sa ťešeu, kod son rano v topánke našév salonke a jabočká. Ako ich ľen tan mohov tót Mikuláš daťi, kot oblok bou aj zvonka aj zvnútra zatvoréne.“
Lucia
O ďalší týždeň bolo Lucie, ktorá chodila po dedine natretá múkou a v bielych šatách. V tento deň ženy nesmeli priasť, tkať či prať, muži zase nesmeli ísť do hory, zapriahať dobytok alebo vyvážať hnoj. Vianoce preskočím, budem sa im chcem venovať osobitne.
Silvester
O Silvestri píše Július Lomenčík: „V čase príchodu nového kalendárneho roka sa v posledný deň na Silvestra už od rána upratovalo, pretože sa verilo pranostike koľko špiny na Nový rok, toľko chorôb po celý rok. Pred večerou gazda opäť najskôr obriadil statok a pod vianočný stromček sa dalo zrno, jablká, orechy, zemiaky a iné, aby v novom roku bola ešte lepšia úroda ako v práve odchádzajúcom. Potom si všetci sadli za slávnostne pripravený stôl, na ktorom bola hríbová polievka, opekance s makom, oblátky s medom, ale i ovocie a, samozrejme, cesnak. Najskôr sa gazda pomodlil spolu s ostatnými, povedal vinš a spoločným prípitkom zaželal všetkým dobré zdravie.
Po večeri vo večerných hodinách najmä mladí ľudia (chlapci i dievčatá) chodili spievať v skupinách pod okná domov. Na týchto spievaných vinšovaniach sa zúčastňovali aj dievčatá. Pri nich sa chodilo nie za prah domu, ale len na priedomie, do dvora alebo pred dvere. Do ulíc z domov vychádzala skoro všetka mládež i deti. Tu sa združovali v kamarátskych skupinách, pričom sa každý chlapec i dievča snažili skupinu doviesť pod okná tej „svojej“, resp. toho „svojho“ alebo o ktorej/ktorom si mysleli, že by mohla byť frajerkou/frajerom. ...
V uvedenom čase do Málinca chodili popod obloke spévaťi aj skupiny chlapcov z okolitých dedín, hlavne k vybraným dievčatám. Málinskí chlapci sa ich síce usilovali zosmiešniť, ale nie vždy „svoje“ dievčatá ustrážili.“
Hromnice
Na Hromnice sa „sánkovalo a kĺzalo, čím sa mala zabezpečiť bohatá úroda dlhých plodín. Kĺzali a sánkovali sa všetci, ktorí vládali. Vyšli na príhodné miesta na všelijakých ródľach, kurtách, zvlačoch, saniach a spúšťali sa až do neskorých večerných hodín. Rodičia vtedy deťom odpustili aj určité prehrešky a povolili im veľa huncútstiev. Mládenci zasa popriahali do parádnych saní kone ozdobené mašľami, zvoncami, vyšívanými ručníkmi. Na sane potom nasadlo, ba priam sa „povešalo“ toľko mladých ľudí, koľko sa zmestilo a pochabo sa preháňali nielen po dedine, ale veľakrát zašli aj do susedných obcí. Mládenci a dievčence na saniach spievali najmä pieseň určenú na ten deň, čiže o konopiach.“
Autentické písomné svedectvo o Hromniciach zo začiatku 20. storočia zanechal Ján Findra-Košarec: „No na tótot ďen son aj jei mav voľnú sánkovačku. Mav son saňe, čó son si san spravev. Inakode od mamovke son bov aj bitej. Ľebo ňi edo ras zhólen zatkon son prišev domó. A mamovka mi poton miseľi nohavice aj gaťe plátaťi. Napriek tomu son sa aj tak len veľme rád choďev sánkovaťi. Ved v zime smo ďeťi žádnu hru ňémaľi, iba tá sánkovačka. Z Buchanke sťaďe len dobre leťelo; pod samó horó pri studňički mav Pašút koľibu, tak ač staďe smo sa púšťaľi. Leťelo nán veľej razi hen po farskú zahradu. A zas naspät tahor gu koľibe. Ňebolo nán zimá, aj v tej najtukšé zime smo sa sánkovaľi. A darmo, vše smo aj mókri prišľi, lebo vše len bolo aj koprckáňa po sňehu. Dobre nán leťelo aj s Cerinove vršku, tan ďe je trafika. Kot bola dobrá saňica, tak nán létalo hen na hrackú.“
Fašiangy
Záverom sa ešte krátko pristavím pri fašiangoch. Zaujímavý zvyk pochôdzky ženských fašiangových maškár priniesli do Málinca sklári. „Pri tejto pochôdzke päť žien, preoblečených za maškary, chodilo z domu do domu holiť chlapov. Prvá zo skupiny povedala, prečo prišli a slovne doprevádzala všetko, čo sa v dome dialo. Druhá gazdu namydlila, a to aj na iných miestach, ako bolo treba. Tretia sa drevenou britvou usilovala holiť všetky namydlené časti tela. Štvrtá potom všetko umyla vodou a piata poutierala uterákom. Všetko to prebiehalo v duchu neviazanej veselosti.“
Počas fašiangov sa konali aj tanečné zábavy, takzvaná bursa. Jej podrobný opis zanechal Martin Žilák v kronike Hradišťa. V knihe Slovník východonovohradského nárečia Ján Matejčík zapísal takéto rozprávanie: „Me ako ďéučence nočak mladé, voľakode smo iba na bursu choďele. To je ako ňeska zábava. Tan smo spévale, boskávaľi smo sa, hraľi šakovak. A mláďenci náz vikrícaľi. Došikovaľi smo si gajdoša aľebo uš Cigáňí a ťí nán hraľi. To trvalo aj po tri večere.“ Tancoval sa aj ďalší párový tanec (ručňíkovei taňec): „Prvó bolo ľen taňec. No ač do ďeveitej ľebo do ďeseitej sa tancovalo a uš poton okou toho frajéra sa choďelo a boskávaľi smo sa. Ručňíkovei taňe ca to volalo. Tri dňi to trvalo. Tuš tá bursa. To bolo v ňeďeľi večer, pondelok, hin do utorku.“
Počas zimných sviatkov bývalo veselo, Málinec i ostatné dediny v Novohrade bývali plné spevu. A hoci uvedené zvyky pretrvávali dlho, dnes ich vytláčajú iné formy zábavy.
Všetky ukážky sú z knihy Júliusa Lomenčíka Z máľinské túrňi pozerán, na ktorej vydaní som sa podieľal. Ilustrácie Radky Hrabovskej sú takisto z tejto knihy. Ďalšie detaily a ukážky z knihy nájdete na martinus.sk alebo na littera.sk
