Hore Parkovou

Hore Parkovou (avenjú), cez obed, tristo stupňov, trilión ľudí. Všetci obrovskí. Ani nie tuční, ale vysokí, statní, akoby len teraz dobojovali proti Juhu, vystúpili z minulosti a natlačili sa na ulice Manhattanu. Nejaký latino závozníček na mňa z auta zapíska. Potichu zanadávam. Ale čo pánbožko nechcel – ja sa tlačím davom obrov, ktorý sa mi nechce vyhnúť, a závozník je rovnako zapchatý v premávke. Tak ideme paralelne, on popiskujúc, ja popičujúc. Smog ma štípe v nose. Mesto ma štípe v nose.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (21)

Pozerám na šibnutých bezdomovcov a chápem. Ešte párkrát sa predierať pomedzi ofisových sakáčov a ostala by som stáť. Tak nejako sa to musí diať. Miesto rýchlej chôdze prerušíš rytmus ulice, zastaneš, a to čo si si doteraz šomral potichu, začneš hovoriť hlasnejšie. Zrazu svoje nadávky nevykresluješ perami, ale kričíš ich na ponáhľajúcich sa obrov. I can easily become crazy. I can easily make myself crazy. V metre si vedľa mňa Číňan celú cestu do Brooklynu mrmle. Blázon. Modliaci sa ruženec. Philip Roth na mojich kolenách ďalší. Neviem kto z nich ma štve viac. Kým sa u Nicole prezliekam, ona mi rozpráva, čo dnes štvalo ju. Aj ona mi pripadá ako neurotický brooklynský Woody, obidve nás šklbe, toto mesto je choré. Po jednom kolečku okolo Prospect parku prestávame vraštiť čelá. Na jazere sa člnkujú deti ako v Austinovej, peší blázni sú na chvíľu ticho a upokojujú sa jointami. Po štyroch kolečkách sa vraciame ako baránky. Horúčava ustáva, brooklynské ulice sú príjemne prázdne. Keď Q-train vychádza spod zeme, som ochotná dať New Yorku šancu. Nedočkavo vykukávam výhľad na Brooklyn Bridge a downtown Manhattan. Od vzrušenia ma strasie. Alebo od klímy vo vozni. Dostanem záblesk blyštiacej sa East river a lán Brooklynského mosta. Potom mi do obrazu vsviští metro idúce opačným smerom. Glimpse. Ďalšie metro. Predtým ako zalezieme pod zem ešte jeden záblesk. It says: welcome home, baby.