Mužská logika alebo Zabite ma rovno, prosím

Mám sa stretnúť so svojím šéfredaktorom na jednej akcii. On sa na ňu chystá, ja tam idem len preto, lebo sa potrebujeme na niečom dohodnúť a jemu to najviac vyhovuje tam. Vtesnám si to do programu a pred dohodnutým časom kľučkujem bratislavskou dopravnou špičkou, úporne hľadám parking v centre a došmýkam sa po neodhrabanom odporne čiernom zamrznutom snehu až na miesto určenia. Ten dva roky zavretý podnik je SKUTOČNE zavretý. Tak ako som predpokladala a preto sa vopred uisťovala, že je to ozaj tam. Volám milému redaktorovi. Nič. Posielam sms a s dlhým omrznutým nosom odchádzam. Zastavím sa ešte v jednom obchode, pretože predpokladám, že v rámci programu akcie možno nemôže telefonovať, ale hádam aspoň odpíše, kde to je a ja sa došmýkam tam. Keďže nič nekupujem, len kukám jak tela na nové vráta a stále si vyťahujem a zasúvam niečo do tašky (mobil), predavačka ma podozrieva, že chcem kradnúť a stavia sa tesne vedľa mňa. Hneď ako prídem domov, volá redaktor. Jeho žoviálny tón a vysvetlenie: „Vy už ste ušli, však? Predstavte si - oni to presunuli inam. Ale nie je to moja chyba!“ mi zastavuje dych. Pre istotu nehovorím, že mi stačilo dať vedieť, kde to je, keď sa tam už usadil, a vyvarujem sa tak vulgárnych slov, prípadne jeho telepatickej smrti. Len mlčím a prikyvujem: „Áno, zajtra, dovi.“Nerozumiem. Takisto ako nerozumiem, prečo keď mi kolega ráno povie: „posielam ti tie veci, do 14:00 to máš v maili,“ prídu tie veci o týždeň. A ani nie o 14:00, ak by chcel nejaký ftipný muž na to narážať. Nechápem, ako si môže myslieť, že ešte môžem veriť jeho vysvetleniam o 1) kolapse HD, 2) nejde mi internet, mail odchádza už hodinu (najmä keď mi to píše do mailu), 3) bola zápcha na diaľnici… Takýchto príhod má plné priehrštie, medzi obľúbené klasiky patrí aj črevná choroba, plačom vydierajúce malé dieťa pýtajúce sa, „či tatulko u nás už nebýva“, (milý kolega je taký neorganizovaný, že termíny príchodu posúva aj v rodinných kruhoch, naposledy posielal manželke kufor poštou, keďže nestihol odchod jej vlaku) a prasknuté potrubia. Má toho veľa. Logicky, nééé - šak je to šikovný talentovaný chalan. Bohužiaľ tiež na mojej listine plánovaných vrážd. Nestíham sa čudovať, keď muži navrhujú svojim frajerkám trojku. Nechápu, keď sa baba ošíva, prípadne má nejaké mini-pochybnosti, či náhodou jej priateľovi nejde len o legitímne šukanie cudzej osoby dokonalého výzoru. Keď im baba miesto pochybností odpovie, že „super, ja som za Miša, má strašne dobré telo. Čo povieš?,“ trojka už zrazu taká atraktívna nie je. Tiež veľmi logicky. V rámci absentujúcej ženskej logiky si neviem vysvetliť ani počínanie niektorých pánov na ceste (ktorá ako vieme je výhradne mužskou doménou). Svoju logiku našťastie ukážkovo prezentujú aj tu na blogu. Vďaka, pán Dubek, za vaše inšpiratívne návrhy ohľadne správania sa v premávke a pod., bez nich a bez vašich zimných pneumatík budeme tak či tak všetci čoskoro mŕtvi. Na mojej listine je aj ujo, ktorý mi dnes nedal prednosť aj napriek tomu, že ON mal v ceste prekážku a môj pruh bol voľný a vrútil sa mi do cesty s ďalšími dvoma dychtivými géniami v pätách. Potom stál a s výrazom lapenej kane – sem treba miesto zvieraťa doplniť najškaredšie slovo aké poznáte - a čakal, kedy začnem cúvať, čo som samozrejme urobila až po niekoľkých priateľských gestách. Keď som sa už rozbehla, nedá mi nespomenúť tiež veľmi logickú mužskú odvahu. Vezmime si napríklad muža, ktorý s obidvoma zažmúrenými očami vyzerá prinajlepšom ako syn Pavla Ruska a Buda Spencera. Neoplýva ani nevídaným intelektom, ani humorom a dokonca ani nemá veľa peňazí, ktoré ako vieme aj pri nedostatku všetkých predchádzajúcich atribútov vedia u niektorých žien zohrať relatívne význačnú úlohu. Tento muž sa bude zoči-voči blonďavej gazele s dlhými nohami chovať ako niekto, kto má šancu. Veď prečo to nevyskúšať. A potom s kamarátkami (to som ja) rozoberať a nariekať, že jeho chcú „iba ošklivé baby“ a on je „predsa taký dobrý chalan.“ „Kto sa v tých babách má vyznať?“A sme opäť pri logike. Ja ako žena urobím miesto samovraždy jednu veľmi nelogickú vec. Mám na to koniec koncov rodovo podmienené sväté právo. Zaobstarám si gorilku. Aby vedľa mňa tíško sedela na gauči, keď chcem pozerať kinoklub a nie fotbal. Keď príde neskoro, na moju výčitku nič neodpovie, len sa bude tíško smutne pozerať na svoje takmer ľudské prsty. Keď nenavarí, nebude sa pýtať čo je na večeru, ale pôjde si tíško vziať banán. Okrem toho bude kresliť ako pánboh a návrhy odovzdávať tíško a predčasne. Miesto mňa bude ukazovať vodičom zdvihnutý prst. Veľmi tíško a bez mojich zbytočných nervov.