Daj lentilku

Mne sa vracia niečo iné. Babka pri obede prižmúrila oko a hovorí: „Ty vyzeráš úplne ako keď si bola deco!“ „Jasné, jasné,“ hovorím ja a tlačím sa perkeltom. Ona odbehne a donesie fotku zo škôlky a prisámbohu, mám na nej úplne identický účes ako teraz, tvárička ako malá opica, jednoducho Kazisvět Šestý, z boží vůle atď krížený s relatívne zlatým primátom. Jedného blízkeho kamaráta z puberty som na pár rokov stratila z očí. Nedávno sme sa opäť stretli, už je dospelý, ešte viac preplieskaný od života. Tiež má svoju pubertu za sebou. Včera mi napísal, že deň po tom, ako sme sa videli, našiel v antikvariáte detskú knižku od srbského autora s venovaním: „Márii Modrovichovej za výborný prospech v šk. roku …/… venuje tr. učiteľka Hoffmanová. Odpadla som za počítačom pri čítaní jeho emailu. Cítila som sa akoby mi našiel stratenú obličku. Chodím občas s kamarátkami kočíkovať. Sú veľmi milé (kamarátky), no akonáhle sú dve mamičky pohromade, nedá sa to vydržať. Keď začnú vyťahovať dávky sunarov a tvar hovienok, rozprávam sa už len s ich deťmi. Majú vymyslené perfektné rockové verzie Kom-kom-kominára a opakujú všetko ako papagáje. Vždy majú poruke piškóty alebo gummibärchen a niekedy mi aj dajú. Začala som nosiť šaty a kde sa len dá, obtieram sa tvárou o kožúšky. Po dlhom období temna v čiernych texaskách a XL tričkách a potom po šport-perióde som sa vrátila k obdobiu pred pubertou – k dievčatku, ktoré v troch rokoch prišlo domov zo škôlky a zahlásilo, že POTREBUJE silonky. Moji rodičia sa vtedy zamrvili a povedali si, že keď teraz popustia, už sa to nebude dať zastaviť. Mali pravdu, moja márnivosť sa odvtedy valí do sveta ako kaša z hrnčeka var. Doteraz som si myslela, že zo mňa robí horšieho človeka. Už mi nevadí. Nemôžete sa čudovať, keď nás v detstve obliekate do mašličiek a volánikov a necháte nás počúvať rozprávky, kde sa princovia uchádzajú o ruku len pekných princezien, že sme také. Vracia sa mi detstvo, to úplne malé, keď boli veci ako majú byť. Keď sa len jedlo, trieskalo od jedu o zem a čítali sa knižky. Keď sa vysedávalo s chrbtom opretým o teplý radiátor a v spotenej ruke sa odpočítavali roztečené lentilky. Keď sa vedel Rumcajs naspamäť. Keď sa nemusel zachraňovať celý svet alebo aspoň každý kto si to pod nátlakom citového vydierania vynútil. Tam sa to začína. Tie najpodstatnejšie veci sa vraj človek naučí do predškolského veku, dokonca aj skôr. Ak sa nenaučil, alebo zabudol, treba sa tam vrátiť. Niektoré súvislosti chápu trojročné deti omnoho jasnejšie ako my. Z času na čas je dobré pozrieť sa na svet obrátene, z pohľadu malého decka robiaceho mostík. Strácajú sa v supermarkete, ale inak vôbec. Vedia rozoznať, ktoré veci stoja za trieskanie sa o zem. Občas im treba natriasť vyťahané béžové pančušky, ale zvyknú za to ponúkať hnedými lentilkami – tie totiž neznášajú.