Willy mit Birne a Anton aus Tirol

To je z tej kotvy, uvedomím si o sekundu neskôr. Vôbec nechápem, ako som celý deň mohla jazdiť na kotve. Je to hrozne namáhavé na prednú nohu, a ja to nenávidím, lebo mi to odčerpá sily na cestu dole. Nehovoriac už o tej modrine na pravom stehne. Oproti gulerváču na juhu Chopka je ale kotva na Semmeringu vyslovene luxus. Napriek tomu, že gule nemám, ma tam noha bolí tak, že mi občas aj slza vybehne. Ale prvý deň sezóny človek vydrží hocičo. Aj „španielske“ boots, v ktorých mám aj po roku nohy ako vo zveráku. Aj vstávanie o šiestej. Aj -10C na spodnom parkovisku. Aj nepreniknuteľné mlieko a uragán, čo nás čakal hore. Aj rakúske deti, ktoré mi v rade stláčajú tail dosky. Aj jazdenie na kotve. S radosťou by som vydržala aj tú pekelnú gombičku chopkovú, keby tam bol prašan a pre zmenu by nebolo „pre silný vietor ne-ťa-hááme.“Ten prvý oblúk po vyše polroku sa ani nedá opísať. Je to hrozne napínavé. „Dokážem to ešte?“ pýtam sa na začiatku každej zimy sama seba a neviem sa dočkať ako to vyskúšam. Predtým sa už samozrejme trasiem pri vystupovaní z lanovky. „Čo keď sa vyj…m??“ Dopadlo to výborne. Bez pádov a so zistením, že ešte dokážem zatočiť.